Próza bez náhubku # Laura Dudová a Mário Polónyi # Hypermarket

Laura a Mário sú obaja členmi hudobnej skupiny Pathetic Hypermarket Band.
Mária bližšie predstavovať netreba, je dvorným redaktorom literatlíka a informácie o ňom nájdete v časti Redakcia.
Laura sa nám zasa e-mailom predstavila takto:
(cit.) Toto sa narodilo v roku 1978 v dedinke Bratislava. Na obvod bicepsu sa damy nepyta, tak to vynechavam. Ako to rastlo, jedlo to stravu bohatu na uhlohydraty a ine draty, preto sa to vyvinulo do dnesnej zivotaschopnej blondatej podoby, vystudovalo ekonomicku univerzitu a zamestnalo sa ako referent IV. Literature sa to nikdy nevenovalo ale stale si hovori, ze ked vyrastie aj na to si najde cas. Na par uspechov sa pokusalo dosiahnut avsak len o siahu nenavratne zmizli. (koniec cit.)
Poviedka Hypermarket, ktorú vám v tomto Beznáhubku predstavujeme, je surreálna sci-fi dráma s jemnou príchuťou patafyziky. Kvalitu tohto originálneho jedla môžete posúdiť sami, na konci stránky.

V koncertnej sále s nápisom Zlacnený tovar to vrelo. Dvanásťchobotník Jonatán si varil čaj. Uprostred vyvýšeného stupienka (áno, slovo pódium je v tomto prípade naozaj nadnesené) sa Lulu v žiare reklám na ľavotočivé prezervatívy bezuzdne zmietala okolo tyče, zabúdajúc na to, že je vlastne gitaristka a vlastným telom si privyrába len nedobrovoľne, cestou z nočných koncertov. Lulu mala veľa kladov. Oveľa viac, než dokázali druhí oceniť.
Basgitarista Žán sa zatiaľ pokúšal zachrániť melódiu vybrnkávaním clivých arpeggiových A a Emolov na svojom nástroji, pričom drsne dupal na pedále efektov. Tento efekt mal vyvolať ilúziu orchestra, melodickej plnosti a tónovej rozmanitosti. U Rozľahlej Boženy mal afrodiziakálne účinky. Žánovým žánrovým nástrojom bola basgitara krížená s topinkovačom zamatovo brokátového zvuku a chrumkavej vône, ktorej struny sa trblietali sťa naleštená plešina pri zatmení mesiaca. Hudba Žána napĺňala takmer rovnako ako topinky.
Keby si človek domyslel včely mohol by skonštatovať, že publikum pripomínalo včelí úľ. Istý nazelenalý tripód sa energicky knísal zachovávajúc trojštvrťový rytmus nehľadiac na suverénne tápajúci 5/24 basgitarový podmaz, húsenkovitý tvor v kúte nadšene natriasal huňatý sveter, ktorý vychmatol zo zmietajúceho sa chápadla s majetníckym výkrikom „pravá bavlna!“. Húf poskakujúcich bytostí so vzhľadom stoličiek predvádzal svoju príslušnosť k mimonábytkového druhu, až dokým si na ne niekto nesadol, automatické nákupné vozíky s veľkým displayom okolo držadla verne nasledovali zákazníka. Ktoréhokoľvek. V tejto dusnej atmosfére pre tvorov dýchajúcich metán sa Lulu nechala prehovoriť, konečne zdrapla gitaru a začala cez plynovú masku mumlať prvé tóny balady o láske a následnej otázke. „Huh, chlupst, fuf, gluhmmmm!“
Vráskavý Chrup nevydržal skrývať dojatie a hlasno sa vysmrkal do fosforeskujúcich extrasavých ponožiek s protišmykovou úpravou a ABS. To však nemal robiť. Zbadal ho totiž obsluhujúci robot familiárne prezývaný Obsluhujúci robot a vrhol sa k przniteľovi. Aj keď sa Chrup prikrčil za vrecko cukríkov, čo ho zmenšilo o celých 2,56 fefrnkových očí, robot sa nedal obalamiť. Hydraulika zapracovala, olej zaklokotal, kov zaškrípal o kov, ako sa robot oškrel o plechovku s kožuchmi. Keď mu po dlhom handrkovaní a prosení vychmatol znehodnotený tovar, umrel Chrup ani nie tak statočne, prosiac o zľavu, ako s hudbou.
Medzičasom sa na vyvýšenom mieste v strede ponožkového regálu (nie ešte stále to nenazveme pódiom aj keď sa to dosť žiada) nič zvláštneho nestalo, len vzťahy medzi hlavnými hrdinami sa dostali na bod 273,15 kelvína, pri ktorom ustáva pohyb elementárnych častíc, keďže Lulu z poslednej sily zafunela a zmĺkla presne v strede veľavravnej basgitarovej odmlky, v ktorej malo byť vyspievané všetko to čo tvorilo kapelného ducha a neboli to topinky.
ˇEšte raz mi toto spravíš a už si s tebou nezahrám ani pomlčku!ˇ intenzívne si myslel Žán, načo to povedal Lulu. „Hksjnvcxvksjv!“
ˇJa tiež nemám rada mravčiu paštétu,ˇ pomyslela si Lulu.
Slová vypovedané v hneve bývajú často mylne pochopené.
Tieto frigidné úvahy boli však náhle prerušené. Ako uragán sa to prirútilo z oddelenia veľkoproporčných druhov, malo to oranžovú hrivu, ruky ako lopaty a telo sťa vrece želatíny. Zdrapilo to Žána za nohu , hodilo ho do fóliovača a s čiarovým kódom na zadku ho to pchalo do nákupného vozíka. Lulu zasiahnutá krásou okamihu namaľovala dva impresionistické obrazy, než v poslednej chvíli zachytila basgitaru, ktorá padla na zem a brnkátko vymrštené strunou ako tetivou spôsobilo, že bľabotajúci Centaurčan nevypliešťal oči, ale oko. Prevratná zmena v jeho imidži spôsobila, že sa naučil hádzať po milenkách okom a zbierať od manželiek monokle. Originalita naoko bolí.
Vráťme sa však k Žánovi. Ten na chvíľu uvidel Boha a stihol si s ním potykať, predtým, než si uvedomil, že jačí takisto ako Lulu. Dostal chuť ju za to znásilniť, ale uvedomil si, že sa to nepatrí, predovšetkým vtedy, keď je človek unesený a nesený nevedno kam Ťažkotonážnou Boženou.
Chobotnatcovi Jonatánovi v kúte duše vyvrel čaj.

Starý hrdzavý strom zaryl nechty do svojich hnisavých vredov. Fľus! Fľus! Dva najväčšie s hrmotom opustili jeho korunu a odleteli do kombinovaného nízkeho porastu.
"Som to ja len starý hlupák, že poskytujem prístrešie týmto dvom partizánom.“
Z bútľavej hŕby sa vytackal Georgij.
"Vlasť!“
Strom sa pozrel dolu a od rozpakov opadol.
"Family!“
Za Georgijom vyšiel von Walter.
"Hijó!“
Žán sa prestal skrývať a upadol do bezvedomia. Predsa, doma je doma. Kým ho vojaci našli, bola takmer noc.
"Hej, chlape, či čo si, čí si?“
Na Georgija sa zahľadeli dve bledomodré očné buľvy. Georgij si nebol celkom istý, čo mal ten pohľad znamenať. Mohlo to byť áno aj nie, Lakatoš aj Kovács. Namieril mu rumypuškou na hruď.
"Odkiaľ si? Dokedy ťa mám vypočúvať?“
Walter ledva zachytil kľukato letiace odpočúvacie zariadenie. Celkom pekný predmet, pomyslel si a zavesil ho na dvere latríny. Zvonku, aby vylučujúceho nerušilo.
Žánovi sa konečne rozviazal jazyk.
"Lulululululu?“
Walter zajastril.
"Hovorí, že na zápase nič nového. Je to povojnový zbeh, bacha naňho.“
Georgij nakopol špičkou ozdobne obšťatej čižmy Žánov driek.
"Hovor!“
Zrazu sa nebo tiahlo zatiahlo. Horu pohltila tma ako v rohu. Blesky sa križovali, až sa ukrižovali, hromy bučali, až napučali a dážď klial ako kočiš.

Strašná neplecha. Žán nikdy nič podobného nezažil. Poznal len svoj rodný hypermarket, kde už ako maličký basgitarista začínal kariéru. A toto tu... proste samá metafora! Hneď si vytiahol svoj blok, o ktorý náhodne zakopol (občas sa mu to stávalo aj ležiac) a zaznamenával nové dojmy. Trochu ho rušilo, že každé tri skapaté myšlienky dostal od Georgija jednu po hube. Vždy strašne klial, keď po sebe nevedel prečítať diakritiku, čo mu vždy odplašilo polovicu funyniek, ktoré si o ňom pomysleli, že je hulvát. Zvyšné- menom Filoména- verne zostávali a upokojovali sa predstavou, že nie je všetko hulvát, čo sa vyští.
"Aúúú!“ zavyl Žán precítene, v harmónii s ďaľším Georgijovým kopancom, lebo sa mu zažiadalo priamej reči. Dlhé filozofické monológy ho však vyčurpávali, tak radšej vypol hruď , zapol mozog a jemne sa pousmial, aby mohol do memoárov zaznamenať, že umrel chrabro, nonšalantne a s ľahkou eleganciou.
"Hovor!“, zahrmel Georgio.
"Lulululu,“ cvakal zubami jeho zubatec a škeril sa tak nedôstojne, že by mu povznesený úsmev urazene vrazil. „Kto ste?“ vyliezlo z neho nakoniec niečo veľkého (Sovietsky zväz, ten bol najväčší!).
Georgio sa tak zamyslel, že ho takmer prestal mlátiť a starý hrdzavý strom pustil klince. „A či si ty čí si že ti to máme vyklopiť, či čo?“
Žán si začal nôtiť tento ľubozvučný motív, len občas prerušovaný „au“ „joj“ a „za vlasť“. Keď zložil basovú linku a tri rapové pasáže, Žán odpovedal: „Som Žán.“
"Aha, tak my sme strážcovia hypermarketu,“ hrdo ich predstavil Walter, mimovoľne mu dal facku a podal ruku. „Teší ma.“
"Aj mňa tlčú,“ posťažoval si Žán úprimne.
"To je mi túto, vyronil Walter osamelú slzu, zatiaľčo sa Georgij vytrvale venoval vypočúvacej masáži.
Túto intímnu chvíľu využil Žán na to, aby spustil. „Strážcovia hypermarketu? Presne tam sa potrebujem dostať! Práve tam totiž hrám v oddelení zlacnených ponožiek pre všetky galaktické druhy! Čaká tam moja spevohráčka Lulu- viete, niečo ako cirkulárka, len živé. Nerád by som nechal slečnu čakať.“
Zrazu Georgij ustrnul. Z ruky mu vypadla rumypuška a jeden a pol frťana. Prepracoval sa cez bujný porast vlasov svojej obete a druhou rukou mu zdvihol bradu prezerajúc si ho so všetkých uhlov. Žán sa široko usmial a zakýval divákom. Zaleskli sa čerstvo vybité zuby.
"Ty si ľudský samec!“
"Nemôžem za to!“ skuvíňal Walter udatne, zatiaľčo sa k nemu Georgij zlovestne blížil.
"Nemôžem za to,“ vyhlásil Žán.
"Hovoril som Rozľahlej Božene, že potrebujeme ľudskú samicu! Naozaj! Nemôžem za to!“ reval Walter.
Zabudnutý Žán zanietene písal do bloku obrázky.

Už ôsmy rok sa potĺkal jazveď známy tým, že začínal každú vetu slovným spojením „Veď ja...“ po púšti a pokúšal sa nájsť vodu, ktorú tu vraj kdesi ukryl legendárny zbojník Ján Košík, skrátene prezývaný Jákošík.
"Veď ja ju raz nájdem, sviňu slizkú,“ zastrájal sa jazveď.
Zrazu o niečo zakopol. Ignoroval zlomený malíček a zvedavo si prezeral objekt, ktorý do púšte pasoval asi ako sláčikové kvarteto do truhly.
"Veď ja som veru o dačo také škaredé ešte nikdy nezakopol,“ zamrmlal si pre seba a ak ho zase natáčal štáb seriálu Sauna na púšti a v priľahlých moriach alebo Jazveď vytrvalý, lat. Chronta lingua, tak aj preň. Vlastne hlavne preň. Nebude sa predsa rozprávať sám so sebou. Po ôsmich rokoch akútneho smädu si zvykol otvárať papuľu veľmi racionálne a postupne mohol svoj dych používať ako ďalekonosnú uspávaciu injekciu, zvlášť ak bola obeť po vetre.
Lulu konečne precitla.
"Kto si?“
Jazveď si ustarostene vydýchol a Lulu upadla do ťažkej narkózy. Najprv tancovala okolo piesočnej duny predstavujúc si, že je to vibrujúca tyč a až keď sa zahrabala po pás do piesku a nemohla sa ďalej hýbať, rozhodla sa zavolať o pomoc:
"Zmizni, ty smrdľavý netvor!“
"Ja?“
Prvý raz po ôsmich rokoch začal jazveď vetu bez veď a zahanbil sa, až sa mu priesvitné uši začervenali.
"Žán?“
Narkóza pomaly ustupovala. Lulu sa už zase pohybovala svojimi povestnými trhanými pohybmi a potkýnala sa o všetky vetrom ohlodané kosti, ktoré sa jej priplietli medzi nohy.
"Žááááán!“
Škuľavému kameramanovi púštneho seriálu pukol objektív a prvý raz v živote sa dostavila erekcia. Okamžite sa spojil s mamou, aby jej túto novinu ohlásil.
"Konečne synu! Keby bol dedko ešte tých stotridsať rokov počkal...“
"Neboj, mami, určite sa v hrobe ovracia.“
Prerušil spojenie. Už na ceste k Lulu zavolal svojmu exmanželovi, aby mu vysvetlil, že nie on je na vine.
Lulu ho zbadala, až keď ju širokým oblúkom minul a spadol do mora, kde ho zožrala črieda ľudožravých delfínov.
Napriek tomu, že Žána od Lulu delili vyše dve pralesné míle, čiže asi dvadsať metrov, začul jej zúfalý výkrik. Ihneď poslal pánovi tvorstva, Kubkovi z Prasiec, depešu nasledovného obsahu:

Milý Jakub,
pamätáš sa na mňa, ty starý krokodíl? Ako si nevedel vymyslieť, akým zvieraťom budem a tak sme sa zhodli, že nikto nikdy neuzrie moju tvár, lebo nijakú nemám? Kedy sa zase ožereme? Tak sa maj!

Žán

Potom si spomenul na Lulu a pripísal ešte jeden riadok.

P.S. Ešte stále si z Prasiec?

Ešte sa ani nenadýchol, aby papieru zasadil smrteľnú ranu záverečným interpunkčným znamienkom, keď tu vypadla z depešovníka odpoveď. Žán zaujúkal, nepokojne sa preskupil a čítal:

Milý Žrán,
prepáč mi prechlepy. Vždy si ich všimnem až, keď ich nexem opraviť. A už mi neposielaj žiadne beztvaré zverstvá, ty vypelíchaný starý cicvor. Pretože ja som Pán tvorstva a nemienim sa baviť s niečím čo sa rýmuje so slovom baklaŽán!
Len tak mimochodom, ďachujem za ten ligotavý tanier, čo si mi poslal vrámci splácania svojich dlhov. Desať bodov mám keď trafím stred alebo kraj? No dovoľ, ty si CD prehrávač! Ja nikdy a s rozvahou neprehrávam!
Nie, nepamätám si ťa.
Asi to ani nie som ja.
A nikto ma nemá rád.
Pľujem na tvoje preštívané čižmy perličkovú čipku,
Jacques de du Porcies

P.S.: Konečne chcem tú ženskú! Som tu tak ďaleko od civilizácie, že chytám nízkoorbitálne satelitné vysielanie spred desiatich rokov.

Bola to extrémne tajná depeša, lebo písmo mizlo rýchlejšie ako ho Žán stihol čítať. Ešteže tu bol božský rozprávač, ktorý to za neho všetko hodil na papier, inak by už naozaj nikto nevedel o čom je reč. V každom prípade, hneď ako Žán dočítal tieto veľavýznamné riadky, oddal sa rovnako naliehavej odmlke. Keďže intenzívne mlčal už skoro celú stranu, začal to považovať za novú formu slovnej askézy. Medzitým mu púštny vetrík od mora strapatil vlasy, šteklil ho pod pazuchami a medzi prstami na nohách, zatiaľ čo sa jeho postava vynímala proti rubínmi obloženej oblohe, vyprachnutému prachu a vyvalenému Walterovi. Bolo asi 38 stupňov a prevažne jasno, v kotlinách miestami dážď. V týchto podmienkach si Žán zrazu uvedomil krutú pravdu (Prejavilo sa to tak, že pre zmenu zmĺkol. Vedel že mlčať ja Au. ). Pri jeho bezohľadnosti sa krutej pravde roztriasli kolená a odopol podväzkový pás. Žán sa neovládol, prikrčil sa, zavrčal a skočil. Skončili práve keď
Georgij bojoval s nepoddajnou myšlienou: “...veď podľa mňa si to Pán tvorstva aj tak nevšimne. Samica, či samec! Keď prídeme potme, je všetko čo neutečie kamarát. Ja sa už nikam vracať nebudem a vidíš tu vonku v púšti, kde ani púčik nevypučí, vtáčik nezavtáči, cikáda nezaciká... nejakú ženskú!?! Ja nie. “
Lulu si odfrkla: „No dovoľ!“
Jazveď: „Veď ja, veď ja, veď ja...“
Žán: „Vedia, ale nepovedia.“ To bola hypermarketoznáma bojová replika. Vo všetkých 85 oddeleniach hypermarketu vstávali po vypočutí tejto vety tvorom nespočetných rás chlpy na povrchoch tiel, striekal pot z čiel, unikali im výkriky bezbrehej hrôzy a radšej sa sami zahrdúsili než by sa stali svedkami nasledujúceho krvavého masakru. Pretože keď Žán zadeklamoval „vedia ale nepovedia“, myslel to vážne napriek tomu, že už moc nemyslel a chystal sa do boja. Tak tomu bolo aj teraz. Najprv si s hlasným výdychom popraskal kĺby na prstoch na rukách, potom chvíľu krúžil trupom a keď sa postavil a oprášil, zaútočil. Krv klokotala sťa púštna riava. Orgány odletovali tak ďaleko, že pár z nich miestni ornitológovia omylom klasifikovali ako sťahovavé druhy mieriace do teplých krajín. O pár hodín neskôr sa na vrcholku púštnej duny potácal len zaslúžene spotený Žán. Ostatní si išli zdriemnuť, strategicky vyčkávajúc, kým slnko definitívne nezapadne a pilný bojovník neodpadne od vyčerpania. Bola to obrovská chyba.
Z pralesa sa dovalil obrnený transportér vlečený čerstvo oholenými paslonmi. Usmievali sa na seba a tešili sa z hroziaceho vojnového konfliktu.
Žán odlomil paslonovi-samcovi jeden z jeho starostlivo upravených ružičkových kelov a bojovne ho zabodol pred Waltera. Georgij sa zlomyseľne uškrnul a čakal, ako jeho kolega na túto otvorenú urážku zareaguje.
Walterovi sa okamžite vyhodili vyrážky a kým sa znechutene prezeral vo veku tlakového hrnca (v jeho veku už dosť netradičná zábava), Lulu vysadla na jazveďa a kopla ho ostrohami do gulí.
"Veď ja...veď ja...veď ja!!“
Stroju smrti sa podlomili krivé nohy. Lulu zletela medzi lístie, klince a hovná.
"Žažaža...“
"Lulululululu...“
Na vzdialenej lysej skale sa objavil Tá šunka Sitko, vydal bojový pokrik a pravidelne ho prerušoval tým, že sa udieral plochou stranou tomahawku po papuli. Krvavý, ale šťastný, že sa mohol pripojiť k bojovému huriavku.
Skupinka turistov označená transparentom „Nenecháme prírodu skapať!“ sa zastavila vo svojom systematickom šliapaní po chránených druhoch rastlín a skál. Užasnuto vyvalila všetky oči na dobrodružnú scénu, našla režiséra aj kamery a nasadila dobový skupinový úsmev.
"Klapka...action!“
Obrnený transportér nečakane cúvol a oba paslony si prekvapene obsrali zadné nohy.
Práve vo chvíli, keď Lulu po druhý a posledný krát otvorila ústa s úmyslom koktať, nie spievať, vletel jej do úst vzácny druh ovada, tzv. ovad provokovad. Ovučinu si uštrikoval priamo okolo Luliných hlasiviek. Z úst jej vyšlo už len akési Žžžž s dĺžňom. Smutným stiskom pravej ruky s ľavou sa rozlúčila s kariérou speváčky a zároveň ukončila celú bojovú scénu.
Zbalila si svoje šminky a chystala sa naskočiť na prvý priamy spoj do striptíz baru, keď tu zrazu sa na oblohe objavil vzdušný koráb poháňaný parou unikajúcou z kotlíka na varenie čokolády. Dno korábu sa rozchňaplo, schňaplo Lulu za vrkoče a zase sa zachňaplo. Lulu pri tomto únose tak vyschlo v hube, až úbohý ovad skapal od smädu a jeho ovučina sa rozpadla na prach a na zlaté zuby.
"Kto stál za týmto teroristickým skutkom?“, opýtal sa Georgij Bush a ďalej maľoval do IQ testu kozliatka.
Vzdušný koráb sa otriasol, grgol, kýchol a vypľul cez predné svetlá hlavu Kubka z Prasiec.
"Keď sa otelí, pošlem vám ju späť...“
Posledné slová sa rozplynuli v jazveďových vetroch.

Nikomu nebolo do smiechu. Walter s Georgijom sa zahanbili, že Lulu neuchránili.
"Ja som nemohol, mám vyrážku.“
Georgij sklopil zrak a zahnal zvieratá aj turistov do ohrád. Potom sa obaja zhrčili okolo Žána, nateraz sólistu, aby im zahral nejaký rozlúčkový protestsong.

Kŕŕ čč žng žng chrčč
Kŕŕ čč chrč chrč kŕŕ čč uíííou
Slankatupityslank tupislank tupity
rkk ouwie ouyeah rkk

Pri poslednom verši a litri Popálenky, ktorý zahrali a ktorú vypili zborovo, sa im z mužných tvárí skotúľali ženské slzy. Potom sa vrátili do hypermarketu a pustili sa do upratovania nákupných vozov.