Hotdog # Walter Mischjewsky # Rybičky
(virtuálna divadelná hra)

Herci a diváci, diváci a herci.
Kde je vlastne tá pomyselná hranica, ktorá ich oddeľuje? Kto pre koho vlastne hrá a kto koho vlastne sleduje? Koho zážitky sú na ceste domov silnejšie?
Mišo Jedinák v tejto minipoviedke zotiera rozdiely medzi hercami a divákmi. Hra je jednoducho hra a postavy sú až na druhom mieste.

Opona sa dvíha. Na osvetlenom javisku stojí niekoľko radov sedadiel - rovnakých ako v hľadisku -, v ktorých je usadená skupinka hercov. Títo mlčky sedia, pozerajú na hodinky a nervózne sa ošívajú. Očividne čakajú na začiatok predstavenia. Niekomu napadne zapískať, potom začne tlieskať. Postupne sa pridajú ďalší, ale v sále sa ani naďalej nič nedeje. Potlesk ustáva, herci búrlivo diskutujú a napokon sa zdvihnú na odchod. V tom okamihu sa rozsvieti svetlo v hľadisku. Herci sa vracajú na svoje miesta, svetlá na javisku zhasínajú. Diváci pomaly prichádzajú na to, že teraz sú v úlohe hercov oni sami. Keďže na to neboli pripravení, nikto sa ani nepohne. Nemajú nacvičené žiadne predstavenie a začínajú sa cítiť nesvoji. Najprv len medzi sebou, neskôr aj nahlas si kladú otázku, čo sa to tu vlastne deje. Keď nepokoj vrcholí, svetlo v hľadisku zhasne a úlohu hercov opäť preberá skupinka na javisku, ktorá je vývojom udalostí značne pobúrená. Začínajú pochybovať, že predstavenie sa vôbec začne a nahlas uvažujú o vrátení vstupeniek, ktoré si poctivo zaplatili. Dvíhajú sa na odchod, ale čoskoro s prekvapením zisťujú, že všetky východy z ich javiskovej miestnosti sú pozamykané, takže sú v nej zatvorení bez možnosti úniku, podobne ako rybičky v akváriu. Zmocňujú sa ich pochybnosti, niekomu dokonca napadne, že možno sú predsa len napokon oni tými, kto má hrať. Lenže čo, keď nedostali žiadne konkrétne inštrukcie? A ako, keď nikdy predtým nehrali? A tak začnú improvizovať. Prestavujú interiér, aby vytvorili akýsi provizórny životný priestor a hrajú: spočiatku nesmelo, veď sa navzájom takmer nepoznajú, ale postupne si k sebe nachádzajú cestičky. Vznikajú jemné pavučiny vzájomných vzťahov - herci sa učia spolu vychádzať. Rozdielnosť charakterov však spôsobuje stále častejšie nedorozumenia, ktoré prerastajú do konfliktov, ba až agresívnych, fyzických výpadov. Spočiatku zomknutá komunita, spoločnými silami bojujúca proti nepriazni osudu, sa začína štiepiť na menšie podskupiny. Každá z nich si nárokuje právo na vlastné teritórium, a každá chce, pravdaže, pre seba čo najväčšie. Roztáča sa kolotoč intríg, hry na dvojitých agentov a vyhlasovania vojen. Všetko napokon vrcholí hromadným vyvražďovaním. Prežije len niekoľko hercov, ktorí si v okamihu blízkej smrti uvedomia nezmyselnosť svojho predošlého konania. Padnú si do náručia a navzájom sa prosia o odpustenie. Na javisko padá lenivosť, únava, pocit beznádeje. Tí, čo prežili, už ani nekráčajú, len sa bezmocne plazia a zlostne búchajú päsťami do zamknutých dverí. Vtom jednému z nich napadne vyskúšať namiesto násilného tlačenia smerom von otvoriť dvere smerom dovnútra. Ukáže sa, že boli po celý čas odomknuté. Herec s uľahčeným výkrikom odchádza do slobodného sveta, ostatní ho nasledujú. Javisko sa pozvoľna ponára do tmy, opona zostáva zdvihnutá, svetlá v hľadisku sa rozsvecujú. Diváci vstávajú. Potlesk trvá niekoľko minút, javisko je však aj naďalej ponorené do tmy a ani jeden z hercov sa nepríde pokloniť. Potlesk napokon tíchne a mení sa na rozpačité hundranie. Mierne rozčarovaní diváci si navzájom vymieňajú dojmy z predstavenia a rozchádzajú sa domov. Prví, ktorí dorazia k dverám vedúcim zo sály, zisťujú, že tieto sú zamknuté. Nedajú sa otvoriť ani smerom von, ani smerom dovnútra. Hlučná haravara sa mení na srdečný smiech. Až teraz, po predstavení, prišla pointa. Znovu sa ozýva uznanlivý potlesk a prevolávanie na slávu. Nestáva sa každý deň, aby herci zapojili divákov do hry takýmto prekvapivým spôsobom. Potlesk trvá tentokrát oveľa dlhšie, a potom diváci - presvedčení, že zhliadli a doslova na vlastnej koži prežili najsilnejšiu hru svojho života - čakajú, kým uvádzačky odomknú dvere a pustia ich von. Ešte stále však nič nenasvedčuje, že sa tak naozaj stane. Poniektorí si začínajú v hlave spájať súvislosti s hrou. Bola to vôbec hra? Veď spočiatku to vyzeralo, že aj herci prišli na predstavenie iba ako diváci! Čo ak iba využili šancu a aktívne sa chopili svojich osudov, aby sa im napokon - hoci ani zďaleka nie všetkým - podarilo dosiahnuť slobodu!? Diváci začínajú brať svoju situáciu vážne. Opona konečne padá. Dvere zostávajú zamknuté.