Poézia # Lenka Javorská # Ja, slečna tancujúca...

Mám 26 rokov, pochádzam z takej jednej dzedziny na východnom Slovensku, ale už asi osem rokov žijem v Bratislave... spovedá sa nám Lenka.
Písanie je pre ňu spôsob hľadania identity. Vyjadruje sa aj cez výtvarno, najmä počítačovú grafiku, ktorá ju momentálne aj živí.
Okrem básní, ktoré sú osobitým a veľmi zaujímavým spojením afeministickej konzervatívnosti a žensky príťažlivého, mierne pikantného experimentu, našu predstavivosť najviac rozhýbala pasáž v jej profile, ktorá tvrdila, že Lenka obľubuje robenie smiešnych pohybov; žiaľbohu sa z toho nakoniec vykľul len jej pozitívny vzťah k tancu.
A ešte občas varí rada, no iba pre tých, ktorých má rada...

Smutnovíťazná

Som smutný víťaz,
ktorý zrazu nevie,
čo si počať s voľným časom
a zakaždým ušetrené sekundy
niekde stratím.

Silák - svalovec,
bežec dlhých tratí.
Śportovec, ktorému už nestačia
vlastné rekordy.

Fatalista? Šermiar!
So životom večne na kordy.
Skokan a trúfalec,
čo si zakaždým dá latku
príliš vysoko.

Plavec topiaci sa vo víre
vlastných snov,
smer - výlevka.

Boxer - pravák,
ktorý predvčerom v daždi
našiel rukavicu - ľavačku.

Ten, čo nosieva vlajku
vlastnej zeme sám - za seba,
lebo jeho tím zaostal
už kdesi na začiatku.

Mím s bielou tvárou
a žltými zubami.

Sukničkár?
Sme len ľudia.
Amatér?
Stále sa nájdu lepší.
Umelec?
Aj tak sa dá,
ale v konečnom dôsledku
iba šťastlivec,
ktorému sa každý večer
podarí úspešne...
... zaspať.

Takí nezaradení...

je dôležité vedieť sa usporiadať,
zariadiť,
ale hlavne zaradiť, medzi iných
už zaradených
(u nás sa nosí štandard)

bytosti s nadmerne vyvinutým
zmyslom pre osobitosť,
pre špecifickú hru detailov
pohlaví muž alebo žena
(nehodiace sa prečiarkni)

majú len malú šancu začleniť sa
do niektorej z podskupín,
také sa totiž pre nedostatok priaznivcov
nevedú
(v oficiálnych kartotékach)

takí sa rátajú na prstoch jednej nohy
to preto, že väčšine smrdia,
často mávajú pichľavú bolesť
v hlave
(a hnedý smútok v očiach)

ešte dlho cítia vôňu šiat
svojich zomrelých priateľov
radi sa vyškierajú do vianočných gulí
staroružovej farby
(s hlavou plnou spomienok na detské časy)

Feministická

Vaše slová, Pane, ma dojímajú,
Vaše ramená a päste.
Ale v hlave máte najskôr otruby
a ja čakám, kedy zapištím,
kedy odtrúbim Váš koniec.

Kedy sa znovu zaľúbim?

Ostávajte zbohom, milý Pane,
tie Vaše ramená a päste,
ja vdýchnem a Vy tu už nie ste.
Časti Vášho tela - znamienko
na intímnom mieste.
Časti Vašej mysle,
ste Vladári - Sysle,
Darmožráči!

Nech sa páči,
celú si ma zjedzte,
ale vedzte,
že dnes som poslednýkrát Vašou ženou,
dnes naposledy Ženou - Obnaženou.

Samozrejmá

Zrazu som taká samozrejmá,
ako mi kladieš ruku na hlavu,
ako si nevšimneš, že mám nové šaty.

Taká sa cítim znesvätená,
keď sa vkladáš do medzierky
v ktorej ešte včera horelo,
vkladáš,
keď svitlo alebo sa zotmelo.

A do akej to vlastne?
No keď sa nám zachcelo,
tak aj do tej mojej.

Aj v nej ešte včera čosi tlelo,
ale dnes ostáva chladná
a mrzutá - ako žaba.

Samotaná

píšuc tancujúc a snívajúc
hľadám seba
ultraľahko vzlietnuc do neba
sa pomaly nájdem
zabuchnúc do teba
sa však opäť zamotám

lebo majúc nejasnú predstavu o sebe
tá potreba stráca
svoje pevné kontúry
a tak hľadajúc zablúdim
a pocítim hlad

chlad bozku neznámeho okoloidúceho
ma prebudí a opäť raz poraní
za uchom a v ohybe pravého lakťa

fakt ťa nespoznávam
ja slečna tancujúca
majiteľka vlastného osudu
nedočkám sa posledného súdu

lebo šípy ma dobodajú skôr
ako to stihnem celé dopísať
Vám
som svätý Sebastián