Preklady # Patrik Roľko # Debra Kaufman

Debra Kaufman je zakladajúca členka básnickej skupiny Black Socks, žije v Mebane v Severnej Karolíne. Vydala tri zbierky poézie - Family of Strangers, Still Life Burning a A Certain Light. Okrem básní píše aj divadelné hry.

Patrik Roľko je básnik, prekladateľ, znalec hudby, žien a dobrého vína. Navyše riaditeľ kedysi brezniansko-prešovského (v petržalskom paneláku založeného), dnes už pražského samizdatového vydavateľstva "Oslintané korálky".

Klietky

Ležali pritisnutí k sebe v úzkej posteli.
Vezmime sa, povedal. Postaraj sa o mňa, porozumela
a obrátila sa na druhú stranu.
Mal smutne zalomené obočie a bozkával sa naliehavo ako pred popravou.
Odhrnula si vlasy z tváre a zahľadela sa do trblietavej tmy.
Po tvári jej prebehol vánok a za dverami čosi zapraskalo.

Po stene náhle prebehol tieň.
Žeby havran? napadne ju, ale vie, že to nie je on,
vie, že je to tieň muža, ktorému hovorila otec.

Zjaví sa zakaždým, keď sa ocitne s iným mužom telo pri tele
a nezdrží sa dlhšie, než stihne jeho sklamaný dych
zarosiť okno.

Opustil ich, keď mala jedenásť. Odvtedy sa vláčili
z jedného autokempu do druhého.
Naučila sa žiť so samotou, osedlala si ju dokonale.
Dnes je z nej celkom slávna konceptuálna umelkyňa
svoj úspech si poctivo odmakala.
Taká láska ju dokázala oslabiť len nakrátko.

Jej Čajový večierok, salónik zariadený
vo viktoriánskom štýle, plienia mývaly.
Sú všade, lezú po nábytku
a pod ich čiernymi maskami sa im črtá úsmev.
Zabrýzganými labkami začierňujú
krajkované obrúsky a namáčajú
koláče poliate cukrovou polevou do čajových šálok.
Cez ich dokonale priesvitné steny preteká umelé
popoludňajšie svetlo.

Posedenie pri káve tvorí členitá
jedáleň s jedným obrovitánskym oknom
visia v ňom dole hlavami netopiere
veľké ako domáce mačky.
Živá žena
podáva kávu, rozleje ju do štyroch šálok,
a čaká. Žiadni hostia ale neprichádzajú.
Nakoniec kávu vyleje
a postaví vodu na ďalšiu.

V Karaváne, jej najnovšej inštalácii, je celá podlaha
strieborného prívesu značky Air Stream pokrytá vaječnými škrupinkami
a žltými želatínovými kuriatkami.
Pri drese stojí matka s bosými nohami a fajčí cigaretu,
cez plecia má ležérne prehodené žlté boa.
Jej deti sedia pred čiernobielym televízorom
a dívajú sa na Vajce a ja.
Keď film skončí, pretočí sa a beží odznova.

Umelkyňa hľadí na muža vedľa seba
je po všetkom.
Vtrhol si do mojej postele, povie nahlas
a jej slová zatrepocú pod stropom ako krídla vyplašených piniek.
A vtedy ju uvidí, svoju budúcu inštaláciu, Klietku:

za vertikálnu žalúziu umiestni stroboskopické svetlo
aby jej tieň na stene nepretržite pulzoval.
Izbu vymaľuje blankytne modrou farbou.
Muž drobnej postavy bude spať pod paplónom
ale žena bude hore.
Rozpaží ruky, široké rukávy nočnej košele
budú visieť voľne k zemi.
Bude omotaná sadrovým obväzom, ale to hravé svetlo dá jej telu
krídla.

Správny smer

Na severe sa tri ženy hrbia nad kartami
šíri sa z nich dym a piskľavý podlý smiech.
Štvrtá mieša koktaily, ale nie je slepá -
vie, že sestry prahnú po jej šperkoch.
K tým sa nepribližuj, nemajú rady dotyky druhých.
Sú to tvoje tety, sestry tvojho otca.

Na juhu vidíš tri ženy vystrašenejšie než ty.
Sú síce štedré, ale žerú ich mrle. Naučili ťa všetko
čo vedia. Keď ťa navliekali do šiat, vraveli ti
Drž si sukňu, keď zaduje vietor, zlatko.
Nechoď ďaleko. Nezabudni, Ježiš ťa miluje.
To je tvoja matka a jej sestry.

Na západe sú samí strýkovia. Pozri, akí sú len zaneprázdnení:
ani si na teba nespomenú. Jednému treba podojiť kravy
druhého trápi počasie; a henten, bankár, myslí na
nový oblek, v ktorom pôjde na koncert. Ale aj keby si nebodaj
všimli, že sa deje niečo zlé,
buď si istá, že ani jeden z nich ťa neochráni.

Východ, ten patrí tebe. Nájdeš tam šíre more
jediné miesto, kde môžeš nasať čerstvý vzduch s príchuťou soli a len tak si byť.
Medzi modrými vlnami a bielym nebom. Predstavovať si priateľa,
ktorý sa ťa nežne dotýka pod dekou,
niekoho, s kým si rozdelíš pomaranč a komu nevadia pochabé songy,
niekoho, kto ťa naučí niečo iné o láske.

Šla som s ním do lesa

Mal dlhý krok a to, čomu stará mama so zamračenou tvárou vravievala neviazanosť. Bolo v ňom niečo, kvôli čomu sa v poraste splašili divé včely a celú ma dobodali. Bež! povedal a sám sa rozbehol, zatiaľ čo ich jed sa mi vlieval do žíl.

Po päťdesiatich metroch sa zastavil a kľakol si vedľa pníka. Trepotal sa nad ním akýsi fialový motýľ. Povedal mi jeho meno po latinsky, akoby ho prečítal zo záložky v skriptách, a čakal, že mu za to poďakujem.

Už si sa niekedy otrávila? opýtal sa, keď odtrhol zo zeme akúsi bielu hubu. Keď do seba vsiakla vzduch, zmodrala do farby jeho očí.

Pobrali sme sa späť do jeho chatrče. Rozprával mi o tom, ako si postaví pyramídu a bude v nej bývať, ako Wilhelm Reich, ktorý sa to naučil od starovekých faraónov. Vraj čas v nich plynie pomalšie, takže človek nestarne tak rýchlo.

Dívala som sa von oknom. Vieš, že dikobrazy vedeli liezť po stromoch? opýtala som sa. Mykol ľahostajne plecami a začal smažiť huby, ktoré nazbieral. Pospevoval si "Milého doktora" od Stones, falošne. Vlasy, spletené do vrkoča, mal dlhšie než ja.

Huby servíroval na cínových tanieroch, s divokou pažítkou a žeruchou. Poviete si, kde som podela rozum, ale zjedla som celý tanier. Potom si ku mne pritiahol stoličku a zahľadel sa mi do tváre. Myslela som si, že ma pobozká. Ale on sa len díval do mojich očí ako do zrkadla a usmieval sa.

Mali by sme si dať harmančekový čaj, povedal, ale žiadny neuvaril.

Translation © Patrik Roľko, 2004