Preklady # Patrik Roľko # William Boyd

William Boyd
britský prozaik (1952)
narodil sa v Akkre a veľkú časť detstva prežil na africkom kontinente, v Ghane a Nigérii
študoval v Oxforde, Glasgowe a Nice a po štúdiách krátko vyučoval anglickú literatúru
dnes sa literatúre venuje profesionálne

hrdinovia jeho próz sa ocitajú v kultúrne a spoločensky cudzom prostredí, s ktorým sa musia nejakou formou vyrovnávať a ku ktorému si musia všelijakými cestami hľadať vzťah, pričom sa často dostávajú do bizarných a komických situácií

poviedka, ktorú uverejňujeme vyšla spolu s ďalšími v zbierke On the Yankee Station, Hamish Hamilton, 1981
samostatne pod názvom Killing Lizards, Penguin Books, 1995 z tejto verzie je vyhotovený aj slovenský preklad

bibliografia:
A Good Man in Africa (1981)
On the Yankee Station (1981)
An Ice-Cream War (1982)
Stars and Bars (1984)
The New Confessions (1987)
Brazzaville Beach (1990)
The Blue Afternoon (1994)
Armadillo (1998)
Any Human Heart (2002)

Patrik Roľko
básnik, prekladateľ, znalec hudby, žien a dobrého vína. Navyše riaditeľ kedysi brezniansko-prešovského (v petržalskom paneláku založeného), dnes už pražského samizdatového vydavateľstva "Oslintané korálky".

Zabíjanie jašteríc

Gavin čupel vedľa Israela, kuchárovho dospievajúceho syna, na úzkej verande baraku pre služobníctvo. Israel zhotovoval Gavinovi nový prak. Motúzikom pripevnil silný prúžok gumy k drevenej ypsilonke, dotiahol na fest posledný uzlík a odstávajúci koniec odhryzol zubami. Podal prak Gavinovi, aby si ho vyskúšal. Gavin vystrelil smerom k malej skupinke banánovníkov, čo rástli v záhrade pred kuchyňou. Kamienok vrazil do chlpatého kmeňa s presvedčivou silou.
"Paráda!" zvolal s obdivom Gavin. "Hej, čo to robíš!" vykríkol vzápätí a nechápavo pozrel na Israela, keď mu prak znenazdajky vytrhol z ruky. Mával ním pred Gavinom tak, aby naňho nedosiahol, a schuti sa zarehotal, keď po ňom ten dvanásťročný krpec rozhnevane vyskočil. "Cigu. Navaľ cigu," žiadal Israel a smial sa ďalej tým svojím vysokým syčavým smiechom.
"No tak dobre," odvetil neochotne Gavin a podal mu krabičku cigariet, ktorú včera ukradol matke z kabelky. Israel neváhal, hneď si jednu zapálil a spokojne vyfúkol dym k bezoblačnej africkej oblohe.
Gavin sa pobral cez záhradu späť do domu. Bol to chudý počerný chlapec s mierne vyziabnutou tvárou a nezvyčajne hustým obočím, ktoré ho robilo starším. Prešiel cez kuchyňu a vošiel do príjemne priestrannej obývačky s vydláždenou podlahou, kde-tu pokrytou koberčekmi, v ktorej dva stropné ventilátory rázne prevetrávali horúci popoludňajší vzduch.
V miestnosti nebolo nikoho a tak Gavin vyšiel na verandu. Bez povšimnutia prešiel popri svojej izbe a izbe staršej sestry. Jeho sestra Amanda bola v internátnej škole v Anglicku; Gavin ju tam mal nasledovať budúci rok. Kedysi ju mal celkom rád, ale po svojich pätnástich narodeninách sa veľmi zmenila. Keď minulé Vianoce prišla na pár dní domov, už sa s ním takmer vôbec nechcela hrať. Nudila sa pri ňom; radšej chodila s matkou na nákupy. Medzi obidvoma ženami v rodine sa vytvoril akýsi sprisahanecký pakt, z ktorého boli Gavin s otcom vylúčení.
Keď teraz pomyslel na sestru, cítil k nej nenávisť. Niekedy si dokonca želal, aby sa lietadlo, ktorým sa vracia do Afriky, zrútilo a ona sa v ňom zabila. Potom by rodičom zostal len on, stal by sa ich jedináčikom. Keď kráčal okolo jej izby, znova si na to spomenul, podvedome zostal stáť pred dverami a znova si skúsil predstaviť, aké by to bolo - aký by bol jeho život iný. Vtom sa mu odkiaľsi vynorila iná predstava, vtierala sa mu do myšlienok ako zodvihnutá ruka žiaka na konci triedy, ktorá neúnavne máva, aby na seba upútala pozornosť. Mával tú predstavu v poslednej dobe často a zakaždým v ňom vzbudila čudný pocit: vedel, že je to niečo zlé a nesprávne, a niekedy sa nútil, aby na tú vec prestal myslieť. Ale nikdy to nezabralo, pretože tá predstava sa vždy objavila znovu, tak zvláštne lákavá, až sa ňou nechal bezbranne unášať, vychutnával si ju, opájal sa tou sladkou chuťou zakázaného ovocia.
Išlo o variáciu na tému sestrinej smrti, ale tentoraz v nej figuroval aj jeho otec. Otec a sestra zomreli pri autonehode a on, Gavin, musel tú správu oznámiť mame. Tá sa srdcervúco rozplakala od žiaľu a hľadala útočisko v jeho náručí. Gavin ju utišoval, hladkal po vlasoch tak, ako to videl v televízii v Anglicku, a šepkal pritom upokojujúce slová.
V tom sne sa mama už nikdy znovu nevydala a spoločne sa vrátili do Anglicka, kde si našli nový domov. Keď spolu kráčali po ulici, boli stredobodom pozornosti; ľudia si zvedavo obzerali tú vysokú elegantnú vdovu v čiernom a jej syna, ktorý ju rýchlo doháňal s výškou, ktorý dospieval v urasteného muža a pôsobil po jej boku statočne a láskavo. Zdalo sa mu, že si všetci naokolo šepkajú: "Neviem, čo by si bez neho počala", "Áno, je to hotový anjel" a "Sú si teraz takí blízki".
Gavin zatriasol hlavou a previnilo sa začervenal. Nie že by otca nenávidel, to nie - len občas sa na neho hneval - a veľmi ho znepokojovalo, že si ho tak často predstavoval mŕtveho. Ale tá predstava sa neodbytne vracala sama od seba a zakaždým naberala na intenzite; príbeh sa dopĺňal čoraz presnejšími detailami; pribudla scéna s pohrebom, chalupa na vidieku neďaleko Canterbury, ktorú si s mamou prenajali, plány o tom, ako spolu strávia školské prázdniny. Jeho predstava bola čím ďalej reálnejšia a vierohodnejšia - bolo to ako objavovanie nového sveta -, ale Gavin bol kvôli tomu stále viac a viac znechutený a skľúčený pravou skutočnosťou, nespokojný s tým, ako sa veci majú naozaj.
Gavin pomaly pootvoril dvere na rodičovskej spálni. Niekedy zaklopal, ale mama sa tomu smiala a vravela mu, aby nebláznil. Napriek tomu zostával aj naďalej obozretný, pretože sa raz ocitol úplne v rozpakoch, keď ich našiel oboch spať nahých a rozvalených na rozhádzanej manželskej posteli. Ale dnes vedel, že je otecko v práci vo svojom chemickom laboratóriu. Zato mamička si určite vychutnáva siestu.
Ale Gavinova matka sedela pred toaletným stolíkom a rozčesávala si krátke, ale husté gaštanové vlasy s ryšavým nádychom. Mala na sebe iba čiernu podprsenku a nohavičky, ktoré silne kontrastovali s pehavou, mierne opálenou pokožkou jej pevného tela. V popolníku horela cigareta. Česala sa dôkladne a energicky, lesklé žiarivé vlasy praskali pod hrebeňom. Zdalo sa, že si vôbec neuvedomuje, že Gavin stojí za ňou a pozoruje ju. Zakašľal.
"No čo je, miláčik?" opýtala sa bez toho, že by sa obzrela.
Gavin skôr cítil, než aby dokázal skutočne oceniť, že je jeho matka krásna. Neuvedomoval si, že jej k dosiahnutiu dokonale krásnej ženy bráni vzdorovitý výraz pier a istá dávka bezcitnosti v jej svetlých očiach. Vstala, lenivo sa natiahla a bosými nohami prešla k šatníku, z ktorého vytiahla bavlnené šaty.
"Kam ideš?" spýtal sa nevdojak Gavin.
"Na skúšku, zlatko. Na divadelnú skúšku," odpovedala matka.
"Aha. No, ja som tiež na odchode." Nepovedal nič viac. Čakal, či mu tentoraz niečo povie, ale tvárila sa, že ho nepočuje. Tak dodal: "Idem s Laurencom a Davidom von. Zabíjať jašterice."
"Fajn, zlatko," odvetila mu nezaujato matka a sústredene si prezerala šaty, ktoré si vybrala. "Len sa tých jašteríc nedotýkaj, sú to odporné tvory. Buď dobrý, synáčik." Priložila si šaty k telu a kriticky sa na seba pozrela do zrkadla. Položila ich na posteľ, znova si sadla a začala si maľovať pery. Gavin sa díval na jej husté ryšavé vlasy a na krivku, ktorá viedla stredom jej krémového chrbta, prerušenú tmavým pruhom podprsenky, a na tri materské znamienka na oblúku jej boku, obtiahnutého gumičkou nohavičiek. Gavin preglgol. Matkina prítomnosť v jeho živote predstavovala vysokánsky múr, pod ktorého pätou sa krčili jeho túžby a potreby ako žobráci pred mestskou bránou. Želal si, aby sa mu venovala viac a aby sa k nemu správala tak, ako k Amande. Mal z nej divný pocit, bol na ňu pyšný a zároveň ho skľučovala. Urobila mu obrovskú radosť, keď ho minulú sobotu vzala na kúpalisko v meste, ale tam si obliekla na seba príliš vyzývavé bikiny a všetci sýrski muži pri bare ju hltali pohľadom. Davidova matka vždy nosí celé plavky, sú z naježeného materiálu a vystužené pevnými kosticami. Keď vycházal zo spálne, znova si prečesávala vlasy. Ani sa neobťažoval pozdraviť ju na rozlúčku.
Gavin kráčal po ceste. Mal na sebe pásikavé tričko, biele šortky a sandále naboso. Bolo krátko popoludní, slnko mu pieklo na hlavu a vzduch nad asfaltovým povrchom cesty sa chvel od horúčavy. Po jednej strane stáli nízke bungalovy univerzitných profesorov, zatienené širokými strechami, ktoré pôsobili akoby ich rozpálené slnko svojou neznesiteľnou váhou tlačilo ešte hlbšie do zeme. Stromy popri ceste hýrili farbami a ich trblietavý purpurový lesk mu v podobe roztrasených škvŕn tancoval pred očami.
Univerzitný areál bol rozľahlý, ale Gavin ho po tých dvoch rokoch, čo sa rodičia presťahovali do Afriky, dôverne poznal. V Canterbury bol jeho otec iba obyčajným docentom, ale tu sa stal profesorom na katedre chémie. Gavin veľmi rád chodil do laboratórií, kde to tak zvláštne voňalo čpavkom a kde bolo množstvo žiarivých tekutín a zložité sústavy baniek, skúmaviek a gumených hadičiek, ktoré pripomínali tajné laboratóriá šialených vedcov z filmov. Napadlo ho, že by mohol otecka prekvapiť nečakanou návštevou, kedže dnešný lov na jašterice viedol tým smerom.
Gavin a jeho dvaja kamaráti strieľali jašterice prakmi už celé tri týždne počas veľkonočných prázdnin a doposiaľ ich napočítali stoštyridsaťtri. Zabíjali prevažne samčekov a samičky jedného druhu, ktorý v tejto krajine žil azda v každej hromade kameňov a na každej vybetónovanej ploche. Boli to poriadne veľké jašterice, niekedy dosahovali veľkosť až štyridsaťpäť centimetrov. Samičky boli o čosi menšie než samčekovia a ich špinavo hnedé telo pokrývali drobné škvrny. Samčekovia boli parádnejší, mali oranžovočervenú hlavu, svetlošedé telo a nohy a chvosty zdobené čiernymi pruhmi. Nikomu neubližovali; len sa lenivo vyhrievali na slnku a ich telíčka pritom tak zvláštne vibrovali. Sprvu bolo ich zabíjanie veľmi jednoduché. Chlapci sa k nim mohli prikradnúť až na vzdialenosť menšiu než meter a jediným, dobre miereným okrúhliakom zmeniť spokojne sa vyhrievajúcu jaštericu na zvýjajúci sa uzlík, ktorý si zatína chodidlá do prerazeného chrbta či roztrieštenej hlavy. Chlapci sa čoskoro začali cítiť trochu previnilo a preto sa potom navzájom presviedčali, že jašterice sú škodné a že prenášajú ešte viac chorôb, než krysy.
Ale jašterice, ako každý ohrozený druh, svojich lovcov rýchlo prekukli a teraz brali nohy na plecia už pri každom sebemenšom pohybe v ich blízkom okolí, takže chlapci museli prehľadávať stále nové a nové časti areálu, aby našli miesta, kam sa varovanie ešte nedostalo a kde sa jašterice ešte stále bezstarostne vyhrievali na skalách, ako ľudia, ktorí pri opaľovaní na slnku zaspali a nevšimli si, že sa im nad hlavami zbiehajú búrkové mračná.
Gavin sa zišiel so svojimi kamarátmi na vopred dohovorenom mieste. Dnes mali namierené k budove školiaceho strediska, ktorá stála až na samom konci areálu. V tých miestach sa nachádzala obrovská hromada balvanov obývaná pomerne veľkou jašteričou komunitou. Chlapci už nejaký čas ten pľac pozorovali a odhadovali množstvo jašteríc, a dnes popoludní plánovali prudký nečakaný útok.
Kráčali po ceste a strieľali kamienky do okolo stojacich stromov a kríkov. Gavin si doberal Laurenca, že má nohy krivé ako starý kovboj a potom sa spoločne pustili do Davida, posmievali sa mu kvôli vyrážkam a uťahovali si z jeho ohromne tučnej sestry, až kým im David nepohrozil, že sa zaraz poberie domov. Gavin bol v podráždenej a škodoradostnej nálade a sebaisto klamal svojim kamarátom do očí, ako si sám zostrojil svoj prak, ktorý bol omnoho lepší, než ich nepodarené amatérske výtvory. Bol rád, keď konečne zahli za roh a uvideli pred sebou dlhé strohé budovy chemických laboratórii.
"Poďme sa pozrieť, čo robí môj ocko," navrhol.

Gavinov otec práve opravoval písomky, keď tí traja vošli do vyľudneného laboratória. Bol to vysoký štíhly muž s riedkymi čiernymi vlasmi, ktoré si začesával tak, aby zakryli rozrastajúcu sa plešinu. Gavin po ňom zdedil jeho nesmelý úsmev. Chvíľu sa len tak rozprávali a potom im Gavinov otec ukázal, čo dokáže tekutý dusík. Zo živého plota pred budovou odtrhol ibištekový kvet a ponoril ho do nádoby s dymiacou tekutinou. Potom pustil kvet na zem a ten sa rozletel na kúsky ako krehký porcelán.
"Kam máte namierené?" spýtal sa, keď sa chlapci pobrali na odchod.
"Ideme k škole loviť jašterice," odvetil Gavin.
"Je tam jedna strašne obrovitánska," povedal David. "Videl som ju."
"Dúfam, že ich tam nenecháte potom ležať," povedal Gavinov otec. "Pri takýchto horúčavách hnije všetko veľmi rýchlo."
"Neboj," vyhlásil Gavin pohotovo. "Jastrabi ich zaraz požerú."
Gavinov otec sa na chvíľu zamyslel. "Čo robí mamina?" opýtal sa syna. "Nechal si ju doma samú, čo?"
"Veď je tam Israel," odvetil podráždene Gavin. "Ale aj tak ide na skúšku. Nacvičujú nejakú hru, či čo, však vieš."
"Dnes? Si si istý?" opýtal sa ho otec očividne prekvapený.
"Vravím to, čo mi povedala. Tak ahoj, ocko, uvidíme sa večer."

Škola stála na malej plošine s výhľadom na tíkový les, za ktorým sa rozprestierala džungľa. Hromada balvanov sa týčila hneď na okraji plošiny a ružovkasté ploché kamene siahali až k prvým tíkovým stromom.
Chlapcom sa hneď na prvý raz podarilo trafiť štyri jašteričie samičky, ale ostatné sa rýchlo rozpŕchli a schovali sa v štrbinách medzi kameňmi. Gavin zbadal jednu veľkú jaštericu s červenou hlavou ako vbehla do neďalekej diery. Všetci traja sa k tomu miestu vrhli, búchali a rýpali palicami do hlbokej škáry, ale márne, jaštericu von nedostali.
Potom sa Gavinovi s Laurencom zazdalo, že vidia na jednej palme netopiera kaloňa, ale David si márne namáhal zrak, nový terč nevidel a čoskoro oň stratil záujem. Chvíľu sa len tak potulovali okolo opustených budov školy a keď ich aj táto zábavka prestala baviť, povešali sa ako netopiere na preliezačku na ihrisku. David, ktorý sa vyšplhal najvyššie, začul, ako sa po rozbitej ceste do džungle plnej výmoľov, ktorá na krátkom úseku viedla úpätím plošiny, trmáca akési auto. Čoskoro uvidel kymácajúci sa starý volkswagen. Za volantom sedel nejaký muž a vedľa neho žena.
"Hej, Gavin," zvolal znenazdajky David. "Nie je to hentam tvoja mama?"
Gavin rýchlo vyliezol k nemu a zahľadel sa pozorne do diaľky.
"Nie," povedal. "Nie je. Určite."
Vrátili sa k svojej hre, ale tá otázka i napriek ich náhlemu nepredstieranému žartovaniu zostala visieť vo vzduchu ako hrozba. David s Laurencom čoskoro bez veľkých rečí oznámili, že už musia ísť domov. Gavin povedal, že sa ešte chvíľu zdrží. Chcel sa ešte raz pokúsiť dostať tú veľkú jaštericu.

Laurence a David odišli a ešte za Gavinom zavolali, kde sa zajtra stretnú a čo podniknú. Gavin lozil chvíľu bez nadšenia po preliezačke, potom zbehol po úbočí k ceste a vykročil po nej do tíkového lesa. Popoludňajšia horúčava neutíchala a stromy a kríky vyzerali unavene po tej celodennej páľave. Veľké tanierovité listy tíkových stromov malátne viseli vo vlhkom prašnom vzduchu.
Gavin začul matkin smiech ešte skôr, než uvidel dodávku. Zbehol z cesty a ďalej sa zakrádal popri zákrute, až kým pomedzi listy neuvidel ošarpané auto. Stálo na druhej strane bahnitej cesty. Veľké zasúvacie dvere boli otvorené a Gavin videl, že lôžko vo vnútri auta je sklopené a rozložené. Matka sedela na kraji postele a smiala sa. Muž bez košele sa prácne snažil vytiahnuť zips na jej šatách. Rozosmiala sa ešte viac, v širokom úsmeve odhalila jagavobiele zuby, prudko zaklonila hlavu a rozjarene zatriasla hustými ryšavými vlasmi. Gavin poznal toho muža: volal sa Ian Swan a občas sa u nich zastavil. Mal hustú čiernu bradu a hruď porastenú čiernymi kučeravými chlpmi.
Gavin zostal stáť za hustým štítom listov a nehybne pozoroval matku a toho muža. Bolo mu hneď jasné, čo predtým robili. Díval sa, ako vystrájajú, bozkávajú sa a smejú. Nakoniec sa Gavinova matka vytrhla z mužovho objatia, prebehla okolo auta a vyskočila na predné sedadlo. Gavin videl, že jej z otvorenej kabelky vypadli na zem slnečné okuliare. Nevšimla si to. Swan si navliekol košeľu a prisadol si k nej dopredu.
Keď cúvali a otáčali auto, Gavin ani nedýchal a s napätím sledoval, ako kolesá auta tesne míňajú okuliare. Keď odišli, chvíľu ešte postál vo svojom úkryte, potom vybehol na cestu a zodvihol ich. Nestáli veľa; Gavin si pamätal, že si ich kúpila počas poslednej dovolenky v Anglicku. Nosila ich rada. Mali bledomodré sklíčka a krikľavý ružový rámik. Držal ich opatrne v dlani ako nejakého zraneného vtáčika.
MAMI...
Keď sa vracal po ceste ku škole, strnulosť, to šokujúce odhalenie, ktoré naňho doľahlo v okamihu, kedy začul matkin piskľavý smiech, sa postupne vytrácala. Telom sa mu začal pomaly rozlievať blažený pocit víťazstva a radostného vzrušenia.
MAMI, MYSLÍM...
Znova pozrel na okuliare vo svojej dlani. Teraz sa všetko zmení. Po tomto tajomstve nebude už nič také, ako predtým. Mal pocit, akoby v ruke niesol časovanú bombu.
MAMI, MYSLÍM, ŽE SOM NAŠIEL TVOJE SLNEČNÉ OKULIARE.

Zapadajúce slnko pražilo naplno do plochých kameňov na odkrytom skalisku na svahu a Gavin cítil tú páľavu aj cez podrážky sandálov. Náhle pred sebou uvidel tú jaštericu. Zachytávala posledné teplo dňa, červená hlava jej rytmicky poskakovala, hladké lesklé telo a dlhý chvost zostávali bez pohybu. Gavin opatrne položil okuliare na zem a vytiahol z vrecka prak a okruhliak. Hlúpa jašterica, pomyslel si, vyhrievaš sa na slniečku, hlavička sa ti pohupuje a ani netušíš, kto je na blízku. Namieril na ňu a opatrne natiahol silnú gumu až nadoraz, až sa mu ľavé rameno od toľkého napätia začalo chvieť.
Predstavil si, ako kamienok prerazí jašterici chrbát a na bledú šupinatú kožu vytryskne ružová slza. Videl pred sebou ten zvláštny pomalý pohyb, akým sa smrteľne zranené tvory prevalia na bok, niekedy im pritom jedna noha pošklbáva a krúti sa ako zadné koleso na prevrátenom aute po havárii.
Nič netušiaca jašterica sa vyhrievala nerušene ďalej.
Gavin povolil napnutú gumu. Len horko-ťažko zadržal dych, počul, ako mu v ušiach bije srdce. Niekoľko sekúnd zostal nehybne stáť, aby sa upokojil. Matka bude už doma, mal by mať dosť času, kým sa vráti otec. Zodvihol okuliare a opatrne sa vzdialil; nechal jaštericu na pokoji. S rozžiarenými očami pod nezvyčajne hustým obočím vykročil ráznym krokom domov.

Translation © Patrik Roľko, 2004