Próza # Marek Hirko # Noé story

Prozaická sekcia v tomto čísle Literatlíka má (na moje neskrývané potešenie) jednu výraznú a zjednocujúcu črtu. Je ňou erotický (pod)text uverejnených poviedok. Prvú z nich napísal Marek Hirko.

Name: Marek Hirko, 21.2.1977 - Prešov. Dokončené vzdelanie stredné ale nedokončené vysoké. Publikoval zatiaľ v Dotykoch a v Literárnej revue na (rádiu) Regine. Tretie miesto na Poetickej(?) Ľubovni. Kedže na Slovensku nenašiel vhodného zamestnávateľa, emigroval do Londýna, kde pracuje ako kuchár v jednej japonskej reštaurácii.

Sedím pri počítači a vyťukávam všelijaké divné schémy, ktoré aj tak o malú chvíľku delet - nem. Hodiny na stene s obsedantnou pravidelnosťou ty, či vy - kajú? Elektronická príšera mrnčí a ticho pradie - ventilátor pracuje na plné obrátky. Musí! Ak by sa prehrial hardisc tak by bol - teplý. Možno budem mať teplý hardisc. To bude titulka pre bulvár! Znásilnený vlastným compom!
Mám pauzu. Len bezprízorne hľadím na monitor. Hranaté obrysy sa rozmažú a vznikne jeden dlhý, farebný fľak. Zaostrím zrak a z nejasného chaosu vystúpia konkrétne hrany konkrétnych vecí a potom zase dlhá, farebná šmuha. Po chvíľke optickej promiskuity naskočí na obrazovku šetrič. Graficky dokonalá blondína si začína rozopínať podprsenku. Práve keď dôjde do bodu : "V" - vyzlečenie, naskočí modré pozadie a zase odznova. To dokáže vymyslieť iba obetavý masochista. No nič. Asi nainštalujem babám nový šetrič. Toho tučného černocha - ako onanuje. Najprv začína pomaly - červené oči v očákavní blížiaceho sa vrcholu sa zväčšujú a zväčšujú a potom - prásk! Virtuálne semeno sa roztriešti na vnútornú stranu obrazovky a pomaly steká po monitore. To bude pomsta! Babenky ma vykastrujú. Nebudeš mať väčšej rozkoše na tejto zemi ako počuť z ich narúžovaných úst : Fúuj!! Ty zvrhlik!!
Srať na nich! Prídu, začnú variť kávu, pilníkovať nechty a preberať svoju poslednú súlož. Už sa nehanbia. Ani predo mnou. Hovoria, že ja som vlastne ich najlepšia kamarátka. Na chodbe sa ozve arytmické vyťukávanie vysokého podpätku. Asi niektorá sliepka zablúdila v kurníku.
- Jéééj, ty si ešte stále tu? Čo tu tak dlho robíš? Aha! Tebe prehodili tú smenu. Chúďatko! A usmeje sa žltým, vydymeným chrupom.
- Keď ja som taký charakter.
- Ja viem, vlastne ... my všetky to vieme! -Povie a pohladká po vlasoch.
Buchne dverami. V zlomku sekundy ku mne dorazí zápach cigariet a značkovej voňavky. To bola Karin - známa radodajka a najväčšia pinda. Čo tu tá ešte snorí?
Nechce sa mi žiť! Už chvíľku sa snažím venovať novému projektu. Ty si tu v kolektíve najmladší, sčítaný, máš nos na nové veci! A ja, idiot, ako vždy som to zobral. Pán architekt ma významne poťukal po pleci. Vraj, to sa ráta! Iniciatíva sa ráta! Som zvedavý či sa bude rátať aj pri výplate. Vedúci tým svojím slizským spôsobom nezabudol zdôrazniť, že to má byť dom pre vplyného človeka. Pomaly sa začínam strácať v bludisku čiar a vzorcov a okien a dverí .
Prebral som sa na silné zabúchanie.
- Héej, otvorte, priniesol som darčeky !!
Na chodbe bolo citeľne chladnejšie. Pootvoril som vchodové dvere. Omráčil ma príval studeného vzduchu a silný, alkoholický zápach. Vonku, na chodníku, stál muž s obrovskou bielou bradou. Na hlave mal nakrivo posadenú čiapku so špinavým brmbolcom. Myslel som že snívam - Mikuláš!!
- Čo čumíš? Kurva?! Čo si ešte nevidel Mikuláša! He?
V tom mi zaplo!! Dnes je predsa šiesteho!
- Ale to ste sa asi zmýlili. Tu nebývajú žiadne deti.
- Moment, môžem? -Vtlačil sa dovnútra a pribuchol dvere.- Tak to bude lepšie. Od kedy mám urologické problémy, nerobí to dobre, keď mi ťahá na vajcia.
Z pleca si zložil batoh, chvíľku sa v ňom prehraboval a vytiahol malý elektronický diár. Zelený svietelkujúci monitorček mu osvetľoval alkoholom napuchnutý nos a bielu bradu posiatú zaschnutými fľakmi od horčice.
- Je to Sasinkova 12, detský domov?
- No Sasinková 12 to je, ale detský domov je o dve ulice ďalej. Mikuláš sa neveriacky pozrel na mňa, do diára, na mňa, do diára. Potom si len povzdychol.
- Ach, jáj! Noé to zase poplietla.
- No dobre, vážený pane, - snažil som sa ho zbaviť. - Tak už viete, kde máte ísť. Ja mám ešte pred sebou kopec práce. Dovidenia!
Z pravého vrecka vytiahol poloprázdnu sedemdecku st.Nicholaus vodky a riadne si z nej logol. Potom natiahol ruku a ponúkol ma.
- Nie ďakujem, som v práci. A mám jej ešte veľa! - Zdôraznil som.
- Ale kurva, bud´te predsa človek. Chcete vyhnať starého muža do takého nečasu?
Vtrepal sa do kancelárie a rozložil svoj objemný "corpus" na koženej sedačke, pod oknom. Mal som v pláne čo najskôr sa ho zbaviť. Začal som sa nebezpečne priblížovať.
- Len sa chvíľku ohrejem a pôjdem. Azda ťa, či vás to nezabije. - zaprosil.
- A potykajme si - natiahol ruku. - Ja som nejaký .. pokojne ma môžeš volať Miki - zháčil sa, -vlastne radšej ma volaj Miko, pre istotu. - Strčil mi do dlane svoju studenú dlaň.
- Ja som Tomáš. Ale len chvíľu si tu oddýchnite. A musíte, či musíš čím skôr vypadnúť.
- Nič sa neboj, Tomáš, mňa vidí len ten, komu to ja dovolím. No pripijme si na našu novú družbu! - a zase si logol zo sedemdecky.
Vrátil som sa späť k novému projektu. Mikuláš sa zatiaľ snažil čo najpohodlnejšie usadiť do koženej sedačky. Začal mliaskať jazykom a špárať si v zuboch. Nedarilo sa mi sústrediť sa na prácu. Zrazu sa mierne nadvihol na ľavý bok a vypustil hlučné vetry. Kanceláriu naplnil nadľudský smrad.
- Hó, hó! Pardón!! Tá teda bola!!
Vypustené plyny pomaly otravovali priestor. V záplave Mikulášove radosti mu začal vyzvánať mobil.
- Zvoní vám mobil.
- Ale dajte pokoj ja predsa nemám mobil. - Zháčil sa: - Moment! - Rýchlo sa prehrabával v batohu. - Aha! - oči sa mu víťazoslávne zaleskli.
- Haló, kto je tam?
- Noemi, to si ty? Kde si?
- V detskom domove? No ja som na tej adrese ktorú si mi napísala do diára. A to nie je detský domov.
- Som na tej ulici ... ?
- Sasinková 12. - Pripomenul som.
- Sasinková 12, - zopakoval do slúchdla. - Prídeš pre mňa zlatúšik?
- Musíš sa z domova vrátiť o dve ulice naspäť. Oproti je taká veľká žltá budova.
- Ale neboj sa! Jasné, že ťa počkám. Spoznal som tu takého milého mladého muža. Určite sa ti bude páčiť. Príď! Tvojmu apenkovi je bez teba smutno. Pá!! Ľubim ťa! - zložil.
Pobavene sa prizeral mojím pokusom o vyvetranie.
- To bola moja Noemi. Je to jediné, čo mám! Môj anjelik. Z druhého vrecka kabáta vybral striebornú tabatieru.
- Tu sa nefajčí!!
O chvíľku mu z úst trčala "ubalená" cigareta. Rukami si prešacoval vrecká - márne. Pozrel na mňa.
- Povedal som, že tu sa nefajčí.
Urazene odul spodnú peru a jeho malé - tukom zaliaté očká posmutneli.
- No dobre. - zmäkol som.
Pohľadal som v stole zapaľovač.
- Ja som vedel, Tomáš, že si humanista. - Zapálil si cigaretu a labužnícky potiahol. Kanceláriu naplnil sladkastá vôňa.
- Čo je to za značka, to nepoznám.
Zasmial sa.
- Tomáš, to nie je len taká hocijaká cigaretka na dva ťahy. Tento "zázrak" ti otvorí nové okná vnímania. Začneš chápať podstatu vecí!
- Marihuana? - zalapal som po dychu.
- Tak jest! Marihuana, mariška, tráva, gandža, či ako chceš. Daj si! Uvoľníš sa.
- Ďakujem - odmietol som.
Bola neskorá noc. Vonku prituhlo. V mojej kancelárii sedí či leží opitý Mikuláš, ktorý si práve zapálil trávu a ja nemám dokončený projekt. Fajn!
- Vieš, - začal, - dnešná doba nepraje Mikulášovi. Ľudia všetko kupujú v tých hajpr- marketoch. Keď tu bola tá "železná opona" to bolo.. Ľudia boli takí - pomalší. A teraz? Všade tie isté značky!. Tie isté obchody. Prídem za malým človiečikom a stále tá rovnaká pesnička:
- Čo chceš od dedka Mikuláša?
- Nič, naši mi kupia v Teeeeeeescu! - rozmaznane zatiahol. -Všetko dostávajú pod ruku obrovské obchodné reťazce. Vy, ľudia, sa stávate otrokmi, ale čo je najhoršie ani si to neuvedomujete. Há! Ale ešte som tu ja! - váš záchranca! Svet ešte uvidí, kto je to ten starý, dobrý Mikuláš - buchol sa do pŕs.
- Fúúj!! Je tu akosi teplo.- Rozopol si červenú vestu. Spoza nej sa na svet "vykukol" batikovaný Che Guevara.
- Ešte ťa to baví? Hrať sa na Mikuláša? Čo vlastne robíš v normálnom živote?
Pozrel sa mi do očí.
- Ty neveríš, že som Mikuláš?
- Ale prosím ťa? Nie som úplne sprostý!
Nastalo ticho. Za oknami fučal vietor. Mikuláš vyfúkol dym a sklamane mlčal. Prišlo mi ho ľúto. Tak dobre! Dohrajeme to do konca.
- A čo robí taký Mikuláš, keď nerozdáva darčeky, v lete a tak. - Snažil som sa pokračovať v hre. Moja otázka ho vzkriesila.
- V lete? Som na barikádach! Mysliš, že kto bol pri zakladaní Greenpeace, Ya Basta a tých ostatných? Kto si myslíš, že ide v prvej línii proti kordónom policajtov? Kto tu obletuje planétu a burcuje masy? Kto organizoval Prahu, Seattel? Kto? No predsa ja! Stop globalizácii! Nech žije svetová revolúcia - skríkol. - Zdvihol pravú ruku zovrätú v päsť a ľavou uhasil jointa na koženej sedačke. - Sú to piče vyjebané! - uľavil si.
- Ty si nejaký divný svätý Mikuláš, nadávaš, máš dcéru, bojuješ proti globalizácii a fajčíš trávu.
- Ty mi neveríš!? Tomáš, Tomáš!
- No, .... verím, -zaváhal som. Ale v hlave mi vŕta ešte jedna "pracovná" otázka. - nedalo mi. Kto je vlastne pravý Mikuláš? Mali sme tu deda Mráza, teraz tu máme Santa Clausa? Poškriabal sa na brade a zapálil ďalšiu cigaretu.
- Dedko Mráz bol v pohode. Síce si stále niečo požičiaval raz kapce, raz soby, raz čiapku. Ale s ním sa dalo. Bola to prosto taká hlboká východná duša. A tej vodky čo sme spolu splavili.- rozšafne sa udrel po stehnách. - Ale ten Santa? To ti je zmätok! Ten jeho široký úsmev. Samé: Nou problém, To je ou kei. A stále to jeho fak. S tým, - zamyslel sa, -s tým si už tak dobre nerozumiem.
Z chodby zaznelo úzkostlivé kopnutie do dverí. Starký ožil.
- To je Noemi! Bež jej otvoriť.
Dnu vhupla zahalená postava. Na chrbte mala pripevnené veľké zvädnuté krídla.
- Kde je tu toaleta? Rýchle, lebo sa poščím!!
- Na konci doľava.
- Hm!
Z kancelárie sa ozval krik.
- Noe! Noemi! Kde si? Hík!! Moje zlatíčko, tvoj tatko ťa ľúbi Hík!! - Miko dorazil sedemdecku.
- Povedz, že o chvíľu dojdem.
V kancelárii bolo božie dopustenie a smrad. Starký už ležal a - vyzul sa.
- Kde je Noemi? - zrúkol.
- Išla sa vycikať.
- Neišla!! Berie antikoncepciu. Myslí si, že to predo mnou ukryje, ale ja o tom už dávno viem. - odgrgol si.
Náhle sa odmlčal. Začal pravidelne odfukovať. Ruka s cigaretou mu začala pomaly skĺzavať na zem. A potom do kancelárie vošla - Ona.
Sú v živote oka-mihy, ktoré rozdelia život na "pred tým" a "po tom". Všetko beží ta "automaticky" všedne a potom .... potom sa niečo stane a váš život sa postaví na hlavu. Úplne! Noemi bola môj osud!
Najskôr sa ma zmocnila jej vôňa. Ovinula ma ako anakonda so svojím smteľným zovretím.
Vošla a všetko sa zastavilo. Ostrým jazykom si obišla mäsité pery. Natiahla krk a živočíšne zavetrila nozdrami. Spod jej bielého svetríka na mňa žmurkli dva bujné kopčeky. Keď sa pohla, zvonili ako zvony na kostolnej veži. Rukami si prihladila svetrík a zvodne zavlnila širokou panvou. Konce oboch krídel sa jej pri chôdzi "vpletali" medzí jej dlhé nohy. Bola to .... bohyňa!
- Tu to teda vyzerá.
Podišla k sedačke a z Mikulášových prstov vyplietla dohasínajúcu cigaretu.
- Vidím, že tu bolo veselo.
- Miko, teda Mikuláš, vlastne váš otec to trochu prehnal.
- Môžeš mi tykať ciciačik.
(Musí sa uznať, že zoznamovacie spôsoby zdedila po apkovi.)
- Prečo si nedáš dole to čudo?
- Myslíš? - kývla hlavou dozadu a nepatrne hnula krídlami. - To sa nedá, zajačik.
- Aha, to je jasné. Vlastne prečo nie.
- Necháme ho nech sa trocha prespí - a vydýchla biely dym. Čo ti porozprával ?
- No, veľa zaujímavého.
- O globalizácii a tak?
- No bavili sme sa o všeličom. O jeho práci. O živote. Len sa mi zdá, že starký sa príliš stotožnil s tou rolou - Mikuláša.
Podišla ku mne.
- Ty neveríš, že?
- Nie!- a pozrel som sa jej priamo do očí.
Svojimi nohami sa dostala medzi moje stehná.
- Ale aj tak je to od teba pekné, že si prichýlil starého, chorého muža. V dnešnej dobe sa také niečo nestáva.
Ponúkla mi jointa.
- Ja nefajčím.
- Skús, to ťa nezabije. Uvidíš bude nám fajn.
Potiahol som si a rozkašľal sa.
- To musíš aj vydýchnuť, trocha. - usmiala sa.
Zurvalo schytila moju hlavu do dlaní a zmyselne ma bobozkala. V očiach sa mi zatmelo. V nohaviciach sa už môj Fénix dávno otriasol z popola - bolo to viditeľné na sto metrov a ja som si začal pripadať mierne nesvoj.
- Chcela by som sa ti nejako odmeniť. Povedz, chrústik. Tvoje želanie mi je rozkazom. A prstom mi prešla po brade, hrudi a mierila k rozkroku.
- Vidím, že vtáčik by rád vyletel z klietky - a uštedrila frčku mojím zdureným nohaviciam.
Do tváre mi vošla červeň.
- A čo on? - Vyjachtal som. Obaja sme sa pozreli smerom k spiacemu Mikulášovi.
- Toho sa nemusíme báť. Ten bude ešte jasný najbližšie dve hodiny. - zašuchorila krídlami. - Bude nám dobre..
- Tak, potom nie som proti.
- Počkaj. - Podišla k plátenému batohu a vybrala ďalšiu sedemceku.
- Daj si.
Uhol som si z fľaše. Alkohol mi našiel do nosných dierok.
- Pomaly, chrobáčik, ešte sa mi zadusíš. -A napila sa aj ona. Ale nie tak žensky, ale riadne, ťah mala ako chlap. Vydrapol som jej fľašu a tentoraz som si doprial dlhý, nerušený hlt. Noemi mi začala pomaly rozopínať nohavice a masírovať moje prirodzenie. Rozkošne pálčivá bolesť, ostrá ako ihla, pomaly vnikala do môjho tela. Ústami skĺzla k môjmu rozkroku. Svojimi perami nežne okrúžkovala môjho vtáka. Schyľovalo sa k výbuchu. Jej doteraz zmľandravené krídla sa priamo úmerne mojej rastúcej rozkoši dvíhali a rozťahovali. Začala nimi nespútane mávať. Moju rozhorúčenu hlavu ovanul príjemne chladivý vánok. Naokolo sa začali vznášať papierové hárky a rozbíjať malé porcelánové vázičky. Áno! Áno! Yes! Yes! Ešte chvíľu a.............
Starí ľudia vravia, že keď človek umiera, tak ako posledný mu odchádza sluch. Neviem ako to je, ale viem, že to čo som ráno pocítil ako prvé bola silná bolesť hlavy. Postupne sa k nej pridávali aj hlasy a denné svetlo. Chcel som zmeniť polohu tela, ale nedalo sa - celý som bol priviazaný k stoličke. Nado mnou sa škeril chlap v zelenej uniforme a ešte jedná odporná tvár. Nevedel som si spomenúť, komu patrí.
- No už sa prebral.
V ústach som mal pekelné sucho. A všetko ma bolelo.
- Čo? Čo sa deje?
- Niekto vás riadne ovalil po gebuli. Našla vás upratovačka. Čo sa tu stalo?- zatváril sa záhadne zelený muž..
- Keď ja si nič nepamätám, a môžte ma rozviazať? Neznámy, odporný ksicht sa začal tvariť ako môj vedúci.
- Máte šťastie, že ste to prežili. Vykradli nás! Zmizli počítače, kopírka, a peniaze.
Moje zmeravené telo sa začalo prekrvovať.
- Ale riadne vás capli po glóbuse! - vtipne skonštatoval policajt. Oblečte si nohavice a pôjdete s nami, myslím, že nám máte čo vysvetľovať.