Próza # Martin Mandzák # Letmo

Martin má 25 rokov a pár (pardon, dámy) nekrvavých mesiačikov k tomu. Písať začal v prvej triede na ZŠ (lastovičky, fajočky). Cez texty piesní sa postupne prepracoval k poviedkam (pokiaľ možno pokleslého charakteru). V budúcnosti má ambície presadiť sa v tom najpokleslejšom z pokleslých žánrov, v porne (návrat k lastovičkám a fajočkám).
Hoci próza "Letmo" by sa pornom dala len ťažko nazvať, erotický náboj jej rozhodne nechýba.
Tri verzie príbehu, na ktorého začiatku je nevinné stretnutie muža a ženy v autobuse, tri rozličné konce.
Ktorý z nich je ten "pravý", ktorý autora k napísaniu tejto poviedky inšpiroval, bohužiaľ, pre nás zostane tajomstvom.

Vážne nemám šajnu, koľko mohla mať rokov. Neviem odhadovať vek žien, ale nerobím to nielen preto. Nerobím to preto, že keď trafím vedľa len čo o dva roky hore či dole, je zle. Nie rovno fyzicky, ale v očiach sa im tak kovovo zablysne. Ako keď stlačíte enter. Už nie je návratu späť - záznam je uložený. A zo ženskej hlavy je nezmazateľný. Kôš sa nedá vyprázdniť. Preto im vek nehádam. Aj keď som si istý, alebo to dokonca viem. Nie. Už nikdy. Ani v duchu. Nikdy viac. Radšej.
Ale som si istý, že bola staršia ako ja. Od päť do desať rokov. Možno od desať do dvadsať. Ja som v strede autobusu - v tom kruhu, ako vždy - čítal knihu a najprv som ju ledva zaregistroval. Nastúpila úplne normálne, ale už o čosi neistejšie sa motala ďalej do vozňa. To už som zrak zo strán knihy odtrhol nadobro. A keď som sa k nim vrátil, tak len kvôli alibi. Prešla predo mnou a oprela sa zadkom o zábradlie oblúku, skoro chrbtom ku mne - zatienila mi už aj tak slabé svetlo na čítanie. Ničoho sa nedržala - zaoblený kovový plech s držadlom mala zarazený medzi polkami zadku, no napriek tomu stála pomerne isto - aj s troma igelitkami v rukách.
Tak ako nahlas netypujem roky, netypujem ani váhu. (Preboha!?!) To vážne nie. Ona bola ale trošku viac. Ale len trošku. Krv a mlieko. Asi tak. Alebo krv a jogurt. Mala krásnu olivovú pleť, ktorá ale nebola dočasná ako u dočasne opálených Slovanov. No nebola to cigánka. Skoro určite. Boli to také indické rysy. Už len bodka uprostred čela jej chýbala. Medzi krásnymi hnedými očami so žiariacim beľmom obrovskej plochy, obkolesenej mihalnicami čiernymi ako uhoľ. Strapaté a husté vlasy jej odpočívali na pleciach a pomer-ne masívnom chrbte. Aspoň taký mi pripadal - bola veľmi tesne pri mne. Troška zhrbený, rozmerný chrbát, s prúžkom podprsenky, schovanej pod bavlneným tričkom s krátkymi rukávmi tyrkysovej farby.
Počas nasledujúcich piatich zastávok sa nestalo nič výnimočné, ale predsa. Viac-menej drzo nahliadala do mojej knihy a predsa by si tak nenamáhala krčné stavce, aby zistila, čo čítam, nie? Po zistení autora a názvu diela sa mi pozrela do očí práve vtedy, keď som sa na ňu pozrel aj ja. Myslel som, že sa ma chce na niečo spýtať, alebo tak, a to bol predsa spôsob ako vynútiť pozornosť úplne cudzieho človeka, ale nič sa neopýtala. Len sa jej nepatrne ponaťahovali najdrobnejšie tvárové svaly do neidentifikovateľného výrazu a otočila sa späť do vozňa pred ňou. A ja som sa znova začítal. A pomedzi riadky som si premietal tie takmer nepostrehnuteľné odchýlky z obyčajného, nič nenaznačujúceho výrazu neutrálna. Tam na mňa žmurkali jej veľké očiská, prenikavé a navlhčené akousi rosou nostalgie večera a nadchádzajúcej noci.
Ale keď sa chystala vystúpiť, ešte raz mi očividne nazrela do knihy (možno sa jej len nechcelo uveriť, akéže to dielo vstrebávam) a potom aj na mňa. Chvíľu to vyzeralo, že ma pozná, respektíve s niekým si ma mýli, ale to tam nejako nepasovalo. Motala sa tam pri dverách ako prd v gatiach (ospravedlňujem sa za to prirovnanie) a nakoniec zišla na úplne posledný schod (zvonka ten prvý) a tam sa unavene zhrbila. Autobus sa zatiaľ pomaly posúval, lebo pred nami boli dva trolejbusy. Za ten čas ma "preverila" ešte trikrát a pri tom poslednom prebodnutí pohľadom sa mi zavŕtala až ku členkom. Tie prvé dva boli len také preventívne, rozbité náhlym zaujímavejším bodom v mojom okolí (nie, nepozerám na teba, tamtá budova tak pekne svieti), zvedavé a hanblivé, ledva sa zachytiace na mojom pohľade, ihneď zmetené preč vlastnými príkazmi zo záhlavia, vykonanými ohromne výkonnými svalmi očiek. Až na ten tretí kontrolný pohľad si uvedomila, že jej to vraciam a po automatickom vyhýbavom manévri na harmoniku za mnou sa naše oči stretli.
Usmiala sa, ale nebol to koketný úsmev. Nebol to taký úsmev že hmmm... ahoj, chrústik.... tak sa maj, papa. Bol taký unavene smutný, troška synteticky úprimný a sexy. Ale nie sexy pre mňa a mužov celkovo. Sexy pre ňu samu. Prsty toho úsmevu ma zdrapli za srdce a vytiahli ma von. Len zbytky duchaprítomnosti mi ešte zobrali ruksak, ležiaci medzi nohami a dali záložku do knihy a vyviedli ma bezpečne z autobusu. (Teda som nespadol na schodoch alebo tak.)
Počkala pri sklenenej búdke, kde medzi odrazmi lámp sledovala svoj a môj tieň. Ľudia vystúpení sa rozutekali za svojimi povinnosťami, ľudia práve nastúpení odfrčali na svoje konečné stanice a ľudia čakajúci na iný spoj si vzdychli alebo pozreli na hodinky, alebo pozreli na rozpis, či ten ich nemešká, alebo si zapálili, alebo pozerali do zeme. Ja som k nej pristúpil zozadu - ona ma pozorovala v odraze na skle - a zobral som jej tašky. Za tú chvíľu som si dal knihu do ruksaku a ruksak som si dal na chrbát. Na okamih stŕpla, akoby si myslela, že ju rovno chytím za prsia, ale keď videla, že jej gentlemansky pomá-ham s nákupmi, vďačne na mňa pozrela cez plece. Naše ruky sa vtedy prvýkrát letmo dotkli. Bolo to podobné, ako keď sa vám o konček prstov obtrie vlažný vietor, či o líce narazí motýľ. Ako keby lupene ruží len pomocou gravitácie padali na vaše nahé telo, zatiaľ suché a napnuté.
Otočila sa ku mne a načrela mi očami tak hlboko do duše, že mi tým vybagrovala sedemdesiat percent zo všetkého, čo vás drží na nohách a robí nás bytosťami a zároveň tvormi. Drzo si to privlastnila, ale takmer vzápätí mi to vrátila, keď tú jamu po jej zásahu zaliala slaná voda, plná túžby a potreby dotyku, vyvierajúca z nej, zmiešaná z každej tekutiny jej tela, živej a novoobjavenej, archeologicky nečistej a nepreskúmanej zázračnej vody; zaliala mi kráter prázdnoty - ktorá síce vznikla práve, ale tá zem tam bola dávno zvetraná a deravá a stačilo ešte menej než málo, aby prepadla tme - svojím bytím a zhmotnením potreby cítiť prítomnosť, nielen stred medzi bolo a bude, ale prítomnosť druhého človeka, svojej objavenej polovičky.
Bolo to neuveriteľné. Takto sa musí cítiť pneumatika, keď ju niekto náhle a bez varovania vypustí a na ňu si ľahne váha celého auta a tri ostatné, hociako pevné, s tým nepomôžu, aj keby chceli. Takto som sa cítil a ruky a nohy ma teda zradili. Boli mi ako prišité z testovacej figuríny, tvrdé a pevné, ale nanič. Ešteže ma rýchlo dofúkali, lebo tá mľandravosť sa začala rozliezať. Jej bozk bol taký... taký... na... tu máš, daj si. A zároveň si bral, čo mu náležalo. Ale viac dával. A očakával.
Doplnil ma a jamu, plnú tej vody z nej samotnej, zacelil nánosom ľahučkej peny, no na hladine pevnej a nezdolateľnej konzistencie. V jej ústach bolo cítiť dávnu mentolovú cigaretu, akýsi šalát či korenie a jahodový loj na pery. Viac som však chutnal jej vzlyk, ako ho počul, viac som počul ten rýchly obed či večeru, ako som ju chutnal. Viac som hmatal jej potrebu, ako ju videl, a viac som videl jej horúčku, ako ju hmatal na dlaniach.
Pardon, v rukách som mal predsa tie tašky, nie? Nie. Tie mi za uchá viseli na zápästí - taký som šikovný - a dlane hladkali jej pokožku na chrbte pod tesným tričkom. Najviac odvážny prst sa dotkol napnutej podprsenky a signál, šíriaci sa cez ruku do mojej hlavy, jej dal nejako vedieť, aby sa spamätala a zabrzdila, že sme stále na ulici. Zobrala do prstov putko jednej z tašiek a potiahla ho smerom k jej príbytku.
Nedržala nákup. Len mi ukazovala cestu. Ako slepecký pes vedie pána. Ona tiež viac pozerala na mňa ako na cestu. Ja som dobiehal a poskakoval - jej tempu som tak-tak stačil. Na druhej strane by som aj bez obáv zavrel oči a nechal sa viesť. Taký úprimný a bezpečný bol ten ťah v jej vodiacej ruke. Po dvadsiatke metrov hlavu nakoniec obrátila dopredu a skontrolovala ulicu. Bez toho, aby jej ťah dajako zneistel.
Jej byt vyzeral ako ona. Voňal očakávaním. Bol nervózny, ale len trošku - ako ona. Bol čistý, ale pri bližšom skúmaní zanedbaný - ako ona. Usmieval sa, ale pôsobil zachmúrene - ako ona. Bol zložito jednoduchý a o to pôsobivejší - ako ona. Na to, ako poznala cestu skoro naspamäť (až to vyzeralo, ako keby si sem vodila nového chlapa každý deň), sa vo výťahu už necítila tak isto. A v byte sa správala, akoby jej ani nepatril. Ja som tam viac pôsobil, že som tam doma a ona moja návšteva. Topánky ostali v predsieni aj so všetkými vecami, ktorými sme boli obvešaní. Zábrany ostali už v autobuse, cítili sme sa, akoby sme absolvovali večeru, prechádzku, prvú pusu, ľahké nedorozumenie, vtipné lichotenie a telefonáty tak dávno, že milovanie bol jediný ďalší a nevyhnutný krok v našom vzťahu.
Nešla so mnou do postele a bol som tomu aj rád. Zrejme si aj chcela pripadať tak trochu špinavá a frivolná, spontánna a bezprostredná. Nechcela sa manželovi pomstiť v ich posteli, chcela sex niekde, kde sa to robiť nemá, kde to je nemanželské, nové a vzrušujúce. A vtedy, keď má na to chuť.
Studená podlaha z plávajúcej podlahy jej ten pocit určite umocnila a do dvoch minút sa spravila. Nehrala to, to som si istý. Stuhla ako kameň a skoro mi odtrhla obe uši a odhryzla spodnú peru. Ja som mal na krajíčku a to, že sa mi dovolila dokončiť medzi jej prsiami, ma utvrdilo v tom, že predsa jej nešlo len o seba a vlastný orgazmus, ktorý zjavne so svojím mužom roky nemala. Spolu sme sa osprchovali a dali si kávu. Hoci sme si nepovedali dokopy desať slov, nikdy som si so žiadnou ženou tak neporozumel. Tie malé sťahy svalov na tvári a mimika prstov - to sú písmená, to držanie tela a chôdza a spôsob sedenia - to sú slová a ten pohľad do duše cez oči - to sú vety, súvetia a slohy. Jej stačil môj úsmev a - čo je zvláštne - mne tiež. Vždy veľa drístam a keď sa už donútim mlčať, každý si myslí, že som urazený alebo mám zlú náladu, ale s ňou a vtedy som nepovedal súvislého pol slova. Dvoma zdvihnutými kútikmi úst som bol jej vankúš na plač a spánok a zároveň mi ten tvárový kŕč dovolil cez jej pocit blaha a potrebnosti nazrieť do seba samého, nájsť sa a cítiť sa užitočný. A aj keby moje miesto a poslanie na tejto planéte bolo iba na to, aby som obšťastnil túto ženu na tých pár minút, čo sme boli spolu, chápal by som ho ako správne a významné a spokojný by som umrel, aby som sa znova vrátil v inom tele a spravil to ďalšej žene, ale s rovnakým úsmevom na tvári.

Usmiala sa, a hoci ten úsmev bol sexy, niečo mi na ňom nesedelo. Pôsobilo to, akoby sa vyzývavo usmieval len jej mejkap. Nebolo ho veľa, ale jednoducho tvár pod tým nánosom chémie sa sexy netvárila. To len tá skica MaxFactor a dlhokánske (zrejme umelé) mihalnice ma volali k sebe tým nemým veľavravne jednoznačným gestom. A keď si teatrálne detsky zovrela spodnú peru medzi zuby, prívod krvi do hlavy mi bol odopretý a nohy ma vyniesli za ňou, do pomerne chladného večera a na príznačne neosobnú zastávku MHD.

"Prepáč... ale vyzerá to tak, že ma chceš, pravda?" povedala tak blízko mojej tváre, že som jej slová pocítil krátkymi fúzmi medzi nosom a ústami. Voňali po tik-takoch. Pery mi oznámili, že tá veta bola vlhká a teplá nielen obsahom, ale aj fyzicky formou. Vzápätí mi to isté povedali aj o jazyku, keď mi ústa oblizla ako pes, vulgárne a mokro, až ma striaslo na zátylku. Chytila ma za biceps a odtiahla - ako neposlúchajúceho školáka - do slabo osvetlenej uličky medzi staré domy s chladnými tmavými oknami, ktoré - keby žmurkali - vyzerali by ako oči temnoty. Objemné tašky si premiestnila do voľnej ruky a zrazu nevyzerali tak ťažké a na obtiaž ako v autobuse.
"Môžeš mi to spraviť aj do zadku, keď chceš, zlatko..."
Zabehlo mi a rozkašľal som sa.
"Môžeš mi napľuť do úst a ja to prehltnem," pokračovala a jej zovretie povolilo, keď ma pohladkala po hlave skoro ako syna.
Až spätne som si uvedomil, čo ten pohyb znamenal a čo sa jej to zalesklo v očiach. Vtedy mi to prišlo ako prejav nekontrolovateľnej túžby po mne s prímesou počítania s kefovačkou so smrteľnými následkami od vzrušenia, materským pofúkaním rán po rozpálenom vosku, ale - ako som už naznačil - krv patriaca do hlavy bola stále pohrešovaná v nižších regiónoch. Takže...
Jej zovretie na mojej ruke zosilovalo a ja som sa snažil nevytiecť už vo vchode, keď tu som si všimol, že už nedýcha tým prerývaným spôsobom ako pri vzrušení. Dýchala pravidelne a z konceptu ju nevyviedli ani schody, po ktorých sme začali stúpať. A mne zmäkol po tých štyroch poschodiach a pravdu povediac, zvedavosť a vzrušenie sa kdesi stratili a už nestáli v rade vedľa seba.
No keď sa pred dverami zastavila a chytila ma medzi nohami, vrátilo sa to ako bumerang a treslo ma to cez semenníky až po hlavu. Strčila mi jazyk do ucha a oprela ma o dvere. Kľakla si na kolená a začala. Chcel som namietnuť, že nech už vydrží, veď za mnou má predsa byt, nie? Ale nešlo to. Pohlcovala môj penis skoro ku koreňu a ja som myslel, že na mieste zgegnem od rozkoše.
Tak sa skoro stalo, pravda, ale nie od rozkoše. Predtým, ako som sa už chystal poslať chlapcov na obhliadku pažeráka, sa dvere za mojím chrbtom otvorili a ja som spadol dovnútra, lebo tá lepenková sranda bola moja jediná opora. Ona ostala tam a jediné, na čo si matne pamätám, je, ako vstáva, jednou rukou si utiera ústa a druhou s rovnými roztiahnutými prstami smeruje za niekým v byte, kto tam čakal, akoby chcela... čo? Tomu zabrániť?
Ťažko. Možno.
Isté len je, že som sa prebral na zastávke, kde som vystúpil, bez mobilu a peňaženky, zato trasúc sa zimou. Pod kožu na hlave mi niekto strčil pingpongovú loptičku, ktorá pulzovala bolesťou v rovnakom rytme ako moje srdce. Ešteže išiel nočák, predsa som sa len zmátoril a doma zavolal políciu. V tom byte sa nenašlo nič, momentálne čakal na nového majiteľa a súčasný majiteľ bol syn akéhosi podnikateľa. Nuž... U nás na Slovensku rozoznať cudzinku z Indie od cigánky, je stále ťažšie, myslím.

Usmiala sa a zároveň sa vystrela, čím jej úsmev trošku pokrivilo. Nadvihla plecia, na ne napojené lakte, na ne napojené predlaktia so zápästím, dlaňami a prstami, v nich zarezávajúce sa tašky s nákupmi. Chce pomôcť, napadlo ma a nejako sa mi predsa odvďačí, hovoril ten úsmev. Alebo nie? No nič. A keď nie, dnes som ešte nestihol spraviť dobrý skutok. A pomôcť krásnej exotickej žene...
Zrejme sa zľakla, keď jej tašky v rukách zrazu stratili na váhe a dostali krídla. Preľaknuto sa otočila a keď videla, čo robím a že nie som zlodej, uľavilo sa jej síce okamžite, ale vzápätí tam naskočilo také ako mu len naznačím, že... Tak teda rýchlo sa usmiala, ako v tom dopravnom prostriedku, ale tentoraz tam nebola ani len štipka poďakovania vo forme výmeny genetických informácií, ktorú som tam predtým videl. Alebo si len domyslel.
"Ďakujem," povedala. "Je to len tu za rohom. Ja len že som na nohách už štyri hodiny, chápete."
"Hej."
"Poďte," vyzvala ma a pobrala sa (len minimálne vpredu) medzi domy. Ruky si uľahčene vystierala a zaháňala sa nimi, akoby rozháňala dym z pripálenej večere. Skoro pravidelne otáčala hlavu ku mne a častovala ma rovnako milým úsmevom, ktorý ale, čím sme boli bližšie, začínal byť zmätenejší (predtým ma skôr kontroloval, či tam som, či vládzem, či tak nejako) a strácal na odzbrojujúckosti.
Otáčala hlavu ku mne stále častejšie, až sa úplne zastavila.
"To stačí, ďakujem," usmiala sa, ale už to nefungovalo.
Nepovedal som nič. Usmial som sa teraz ja. Významne. Niežeby som sa doteraz neusmieval, ale bol to iný úsmev. Mierne zneistela a ruky, túžiace po nákupoch, zamrzli na pol ceste ku mne.
"Ja..." začala.
"Viem," povedal som a prešiel som popri nej ďalej.
"Tu, tu," chytila ma za rameno a prešli sme na druhú stranu, pomedzi mŕtve autá, zaparkované a ponechané osudu.
Vo výťahu sa mi letmo dotkla ruky a ja som pochopil, že chce naspäť tašky. Podal som jej ich. A podržal som jej výťah. A znova som jej podržal tie tašky, keď si vyberala kľúče z kabelky. Ale zbytočne. Dvere otvorili dve malé deti, celá mama, pomyslel som si. Asi osemročný chlapec a päťročná slečna, obidve čiernovlasé.
"Mami, mami!" volali naraz a tá malá jej slintala na sukňu.
"No... šak ma pustite," točila sa okolo vlastnej osi na prahu bytu.
"To je kto?" spýtala sa drobná slečna a zvedavo pozerala nahor spod dlhých mihalníc.
"To je jeden dobrý ujo," usmiala sa a kývla hlavou, aby som išiel ďalej.
Tak som šiel a ostal som skoro dve hodiny.
Hoci mi dala na rozlúčku pusu, skôr nezabudnem na ten letmý dotyk vo výťahu, ako na prítomnosť jej pier na mojom líci, suchých a zúfalých, tak kontrastujúcich s jej vďačnými očami. A doma som - a nielen kvôli pol litru kávy, ktorú som u nej vypil - nemohol zaspať.
Usmiala sa, napriamila šiju a vystúpila.
Ja som sa znova začítal do knižky. Autobus sa pohol. Lampy bzučali. Kým som vystúpil, prečítal som asi len jednu vetu. Asi dvadsaťpäťkrát.