Recenzie # Michal Dzúrik # Rýchlosť je dôležitá!

Boris Vian: Dušpastier z plavárne a iné nevydané poviedky. Preklad Katarína Bednárová. Petrus, Bratislava 2002.

„– Ak sa zastavíme, poznamenal Jean, – priemerná rýchlosť je v ťahu.“ Tak znie jedna z viet vydania dvojjazyčného súboru pätnástich poviedok Borisa Viana. Rýchlosť potrebujeme. Načo? Na príjemné úteky od reality. Vianove poviedky nás od nej odvedú preč spoľahlivo. Staneme sa svedkami natáčania filmu, pozháňame lístky do kina, kohosi uhryzneme do nohy, trošku si vystrelíme z kňaza, poobdivujeme vyšportované nemecké riťky a za zvuku džezu zbalíme pár báb. A konečne sa dozvieme pravdu o Kainovi a Ábelovi! Vzápätí nazrieme do súdnej siene, a pobavení, naskáčeme do rýchleho auta a ufujazdíme do Frankfurtu nad Pohanom. Celkom určite sa popritom párkrát preženieme okolo Admirála, akýsi prototyp postavy Majora, neskoršieho častého „hrdinu“ Vianových próz.

Na štýl, akým sú tieto kratučké poviedky napísané, si treba zvyknúť. Vian šetrí slovami, namiesto psychologických profilov postáv ukazuje ich konanie. Dôraz kladie na akciu, podobnú tej, ktorú nájdeme vo filmoch. Stačí pár slov, a postava je charakterizovaná. Stačí pár scén, a komédie i trápnosti života sú vykreslené do detailov. Niekedy nás prekvapia nečakané rozuzlenia, inokedy sa žiadne nevyskytne, musíme byť stále v strehu, či sa text náhodou neskončí už na ďalšej dvojstrane.

Naopak, ľahko prijmeme Vianov svet snov, detských hier, v ktorom možno neplatia fyzikálne zákony a v ktorom psy rozprávajú, no ktorý sa ani trochu nepodobá na anarchiu. Hodnoty sú jasné: kamarátstvo, láska, hudba (džez). Sloboda, rovnosť, bratstvo.

Poviedková tvorba Borisa Viana má iné črty ako jeho romány. Aj v nej si síce postavy, zvieratá, rastliny a predmety navzájom prepožičiavajú svoje vlastnosti, ale oveľa ťažšie sa tu dá vystopovať zhubný vplyv reality, ktorá ničí vianovsky-andersenovské pitoreskné idylky, ubíja sny a fantáziu postáv, a ktorá mení túžby na túžbičky. Túžbičky na – postupne sa vytrácajúci – pocit nespokojnosti. Životy postáv na smrte. Len jedna jediná poviedka z tohto výboru má túto románovú nežnokrutú atmosféru, no jej názov vám neprezradím :-) Všetky ostatné poviedky sú plné láskavého humoru, absurdna, irónie.

Príjemnou správou pre čitateľov ovládajúcich francúzštinu je, že poviedky sa v knihe nachádzajú aj v origináli. Nie je asi dôležité vedieť, prečo si vydavateľ vybral práve tento výbor, a nie niektorý z troch ďalších, oveľa známejších (všetky vrátane tohto už vyšli v Česku). Aj úvod Noëla Arnauda, ktorého obsah sa vzťahuje len k prvému francúzskemu vydaniu Dušpastiera v roku 1981, a ktorý pôsobí pri preklade ako päsť na oko, sa dá rýchlo preletieť či preskočiť. Čo nemožno preletieť, preskočiť, obísť ani vynechať, je skvostná obálka Ivana Csudaia. A mizerná práca jazykovej korektorky. Ten, kto spolu s Michalom Hvoreckým verí len na pomalý progres, len pokrčí plecami a knihu si kúpi napriek tomu. Tým ostatným radím, aby to nejako vydržali a knihu si kúpili tiež. Kvôli pár chybám predsa nebudete čakať dvadsať rokov na nové slovenské vydanie! A okrem toho, toto vydanie je prvé vydanie Vianových poviedok v slovenčine!

Autá sú na to, aby jazdili. Knihy sú na to, aby sa čítali.