Recenzie # Miloš Ferko # Surrealistické vízie fantasy autora

Miévillovo meno sa v priebehu posledných rokov stalo v rámci britskej fantasy pojmom. 32-ročný autor má za sebou štyri romány, ktoré sa v kvantitatívnom zmysle slova blížia epopejam Tolstého Sienkiewicza. Alebo Mellvilla. Spôsob uchopenia textu však autora jednoznačne zaraďuje do modernej literatúry na úsvite 21. storočia.
Miéville sám seba definuje ako žánrového autora. Nesnaží sa izolovať od tradície ani sa posunúť do nadoblačných výšin izolácie od " brakovej fantasy". Na druhej strane, väčšinu z nej v zmysle toho, čo je za ňu v súčasnosti považované a predovšetkým, čo je v rámci tohto žánra tvorené, odmieta. Miéville neakceptuje fantasy ako únik do idyly dávnych čias s príchuťou zjednodušerných vzťahov agrárnych spoločenstiev. Tvrdí totiž. "Jsem městský člověk a miluji města a shledávám je zajímavými, protože v nich jde o mnohem více. Jsem mimochodem fascinován, , ja spojují historii, geografii, estetiku. Můžete jít ulicí, vidět kolem sebe směs pěti set různých let architektury a potkat dvacet odlišných etnických kultur, mísících se do jedné zcela nové (s.555)
Autor sa tak stáva predstaviteľom tzv. mestskej fantasy. Jeho fascinácia rôznym ako neodbytným fenoménom dneška a snaha uchopovať ono rôzne nielen zvonka, prostredníctvom groteskných tvarov, ale predovšetkým zvnútra odlišným chápaním sveta, pripomína Terryyho Pratchetta a jeho plochozemské veľkomesto Ank Morkpork. Miévillov Ank Morkpork, čitateľom predstavený v románe Nádraží Perdido, sa nazýna Nový Krobuzon.
Jizva je voľným pokračovaním zmieneného románu. Dej sa odohráva v tom istom svete ako Nádraží Perdido. Hlavnou hrdinkou príbehu je Bellis Chladnovína, milenka Izáka der Grimnebulina (ústredný protagonista Nádraží Perdido). Previazanosť je voľná - -Izák sa v knižke neobjaví. a Bellis sa celý čas pohybuje v podivnom prostredí plávajúceho pirátskeho mesta - Armady.
V oboch knižkách autor s dnes zriedkavou vervou vykreslil obrovské množstvo postáv v takmer neprehľadnom množstve prostredí. Miévillovým svetom kráčajú rastlinoidní Kaktusíci, obývajúci v meste osobitný skleník, hmyzoidné Cheprijky (ich štvrť je plná sôch vytváraných slinnými žľazami), Strupidi, Hočiovia, komárompodobní Anofelovia a pretvori - bizarné bytosti za trest deformované pretvorením či pridaním orgánu z iného tela., takže pred vašim zrakom defilujú bytosti ako vystrihnuté z obrazov Hieronyma Boscha či vízií surrealistov. Nie div. Samotný Miéville sa priznáva, že práve predstavitelia tohto zmieneného umeleckého smeru sú predmetom jeho obdivu. Tento autor totiž odmieta klasickú fantasy nielen ako už zmienený prostriedok úniku, ale i útechy, za vrchol "pravej a skutočnej" fantasy preto považuje surrealistov, pretože tí ponúkajú pravý opak - odmietnutie útechy a zmyslu. Hrdo o sebe vyhlasuje, že je príslušníkom ich pulpového krídla. Jeho vízie sú však na rozdiel od vízií Andreho Bretona či Borisa Viana víziami konzistentnými, bizarné motívy sú pre Miévilla len prvkami, ktoré na seba vrství tak, že vyvoláva dojem života. Miévillova bizarnosť je zdôraznením mnohosti, avšak nie v zmysle radosti z nových kombinačných možností. Nie mozaika pestrých chladných kamienkov, ale zložitý textoorganizmus, prekypujúci životom a smrťou v množstve súbojov, súloží a orgazmov. Jedným zo základných motívov Nádraží Perdido je spolužitie muža s Cheprijkou, v Jizve zasa autor sleduje vzťah zvláštnej trojice - pretvora s pridanými orgánmi morských živočíchov, pretvorky (so spodnou časťou tela strojovej povahy) a chlapca. Miéville si nekladie obrúsok pred ústa. Popisuje všetky fyziologické detaily, dokáže ich však zapojiť do štruktúry textu tak, že nemáme ani len pomyslenie na zvrátenosť. My vieme, že tak to v jeho svete funguje - vonkoncom nie preto, že by to bolo normálne, ale preto, že je to prirodzené.
A v Miévillovom ponímaní je prirodzené všetko, čo sa dá zahrnúť do večného kolobehu života a smrti. Všetko, čo sa hýbe, hmýri, koluje.
Zmienenú atmosféru dosahuje neprekonateľne dynamickými opismi, tvoriacim osnovu a podstatu oboch kníh. Dvojmetrové anofelie samičky smädne krájajúce vzduch krídlami v lete za krvou, meč, ktorý reže realitu na nespočetné alternatívy, park na lodi, spoločenstvo, členovia ktorého dobrovoľne za ochranu platia upírom daň z krvi, tvor, schopný utiahnuť celú flotilu lodí, podivná ríša nemŕtvych... Aj napriek ostentatívnemu hláseniu sa k surrealizmu a Kafkovi (China Miéville vo venovaní českým čitateľom výslovne vyslovuje úctu kafkovskej tradícii) pôsobivosť zmienených scén autor dosahuje tradičnými vyjadrovacími prostriedkami, ktoré by sa v rukách menej talentovaného zmenili na ťažko stráviteľné klišé. Košaté súvetia nás však vonkoncom neunavujú - Miévillovi sa podarilo čitateľov svojim prostredím uhranúť natoľko, že poznávame s radosťou, akoby spätne vrátení do detských čias, keď sme, objavujúc tento svet, boli ochotní čítať akékoľvek popisy. Obraz plávajúceho mesta pirátov na vode, ktoré sa v Jizve stáva strediskom príbehu namiesto nového Krobuzonu, nemôže nezaujať.
Můry a noční ptáci , tvorové pohybující sa v měsíčním svitu, vydávají slabé zvuky. Všechny kroky se rozplývají a brzy pozbývají tvaru. Jako by tu byla mlha, i když tu není. My, kteří se dnes procházíme, vycházíme odnikud a zase se tam chvatně vracíme.
Kolem továren, kabaretů, kostelů; přes mosty chrastící jako obratle. Armada tupě a svižně pluje na vlnách jako zřezivělá mrtvola. (s.446)
Tento autor dokáže esteticky pretvoriť všetko - i vytváranie chrást na tele. . Nič mu nie je sväté, pretože všetko je estetickým objektom. Zneucťovaním povyšuje - a tak mu zároveň všetko svätým je, pretože umenie samo seba sebastredne chápe ako najlepšie.
Vo svojich románoch smeruje k celistvosti a komplexnosti. Pri čítaní Jizvy sa vám nevdojak v mysli vynorí Biela Veľryba - blúdite s flotilou pirátskych lodí obývaných podivne ustrojenými minirepublikami či minimonarchiami - ...za nevednočím - legendou, chimérou, poznaním, krásou. Všetko je umením - U Miévilla rovnako u Mellvilla (mimochodom, je zhoda oboch mien skutočne náhodná?) - siahodlhý popis porcovania veľryby i operácia pretvora. Miéville svoje sny nielen vymýšľa, ale ich tiež realizuje, vsúvajúc do nich logickú štruktúru. V jeho textoch je preto okrem popisov množstvo času i miesta venované procesom poznania. Postavy čítajú, dívajú sa, učia sa. Bojuje sa málo, pri zobrazení súboja sa autor sústreďuje na POPIS prípravy a VYSVETLENIE princípu. Aj preto často využíva odborný jazyk (lekárska terminológia pri pretvorení Vaka Tannera) Pred nami prebieha rekonštrukcia už takmer zabudnutého dobrodružstva poznania. Hlad po poznatkoch z obklopujúcej nás reality, typický pre romány 19.storočia ( v kontexte fantastiky zvlášť zreteľne vystupuje v dielach Jula Verna - ale tiež Mellvilla, samozrejme), je ale nahradený hladom po poznatkoch z reality fiktívnej - po poznatkoch, ktoré tým pádom nemajú pragmatickú, ale estetickú funkciu. Miéville tak oslobodzuje aj noetickú časť beletristického textu od ťarchy prípadného praktického použitia. Prepája sféru estetického s neestetickým - to, čo je dobré a pekné Tu (v realite), musí mať svoju hodnotu i Tam (v texte), z čoho logicky vyplýva, že hodnotu musí mať všetko. Všetko je pekné; neexistuje anestetická vec len anestetický uhol pohľadu, estetické neprikrášľuje ani neznesväcuje realitu ako v moderne či sentimentalizme, nie je však realitou samotnou ako v realizme, ale realita je estetickým, realita je estetická, respektíve realita ako taká, kladúca požiadavky na absolútnu pravdivostnú hodnotu nie je, lebo je sama sebe estetickým artefaktom. Z postmoderného svet je text a text je svet si Miéville vyberá len prvú polovicu, pretože jeho texty si vedome zachovávajú pečať fiktívnosti. Neašpirujú na ironické presahy, dvojsmerný pohyb je nahradený jednosmerným - žijeme v texte, lebo sveta nieto. Napokon, načo by aj bol. Text je predsa úplný.
Miévillove romány sú zaraďované do štýlu tzv New Weird. New Weird má byť pokusom o reformu fantasy jej prepojením s vedeckou fantastikou a hororom. Spisovateľ sa totiž domnieva, že hranice medzi vedeckou fantastikou, fantasy a hororom nie sú striktne vymedziteľné a všetky tri žánre tvoria súčasť jednej tradície, tzv. Weird Fiction. Okrem Miévileho sú sem (aj napriek protestom) zaraďovaní K.J.Bishopová, , Ian R.MacLeod či Jeff VanderMeer. Miévillova inovácia je jednoznačne a adresne zameraná proti preceňovaniu Tolkiena - práve jeho diela autor kritizuje ako príklad už zmienenej "fantasy útechy".
Takže aký je vlastne Miéville?
Moderný a zároveň tradičný, adejový, no napätie vytvárajúci. Rozporuplný, a zároveň schopný svoje rozpory sklenúť do konzistentného oblúka bez akéhokoľvek zjednodušenia - a kto chce vedieť viac, neostáva mu nič inšie než sa zahĺbiť do 600-stranovej knihy.
Nemôžem zaručiť, že nebude sklamaný. Každý z nás je predsa iný. Hoci nie je Cheprijka ani Kaktusík. A práve táto rôznosť je krásna.

Miloš Ferko