Próza # Miloš Ferko - Kuchajda # Pán Tragáčik a vlakový prízrak # román v deviatich kapitolách
(Kapitoly 1 - 5)

Keď som nedávno opäť čítal príbehy pána Tragáčika, uvedomil som si, že sa hlavný hrdina nikdy nezoznámil so žiadnou Slovenkou. Aby som odčinil spáchané, ponúkol som mu hneď dve. Inak poviedka chce byť nepatetickou poctou Zbigniewovi Nienackemu. Autorovi, ktorý vytrvalo a neúspešne skrýval svoj talent do detskej literatúry a pokleslých žánrov, a ktorý spôsobil, že mnohí z mojej generácie začali čítať. A doposiaľ neprestali...
Miloš Ferko - Kuchajda

Miloš písal tieto slová ako doslov k svojej skvelej poviedke, my sme si dovolili použiť ich v jej úvode.
Redakcia Literatlíka týmto pánovi Ferkovi ďakuje za privolanie krásnych spomienok na časy, keď pán Tragáčik a traja pátrači boli našimi tajnými hrdinami.

Prvá kapitola
Všetko spoločné - Ako nastupujú komici do vlaku?- Neúprosná kritika cestovných poriadkov - Útrapy kinofilky

Inge a Helena už jedenásť rokov robili množstvo vecí spoločne. Spoločne bývali na izbe v jednom nemenovanom a nenávidenom internáte, kde si navzájom preberali chalanov, spoločne študovali a nedoštudovali exkluzívny, no nádherne neperspektívny odbor francúzština - estetika, spoločne skúšali šťastie za počítačmi v poltucte agentúr. Spoločne boli vyhodené a spoločne, vyškierajúc sa celému svetu, založili pred tromi rokmi komické duo.
Bol to skutočne epochálny čin v dejinách humoru. Doterajšie komické dvojice boli prevažne čisto mužské (Laurel a Hardy, Voskovec a Werich) a v najlepšom zmiešané (Dharma a Greg). Ony dve sa stali priekopníčkami na neoranom polí čisto ženskej komiky. Boli na to patrične hrdé - a práve preto dokázali tri roky vyžiť z takmer neexistujúcich honorárov. V apríli tohto roku však blyslo na lepšie časy. Po ďalšom trápnom vystúpení v kultúrnom dome Ružinov (tlupa unudených pubescentov vytlačenými uhrami usilovne natierala operadlá sedadiel, pričom v rezkom hluku dostupne dospievala k záveru, že na fyzike by možno bola väčšia prča) sa na pódiu zjavil ulízaný chlapík v sáčku. Kostrbatou angličtinou sa predstavil ako Janusz Zawocki a ponúkol umelkyniam trojtýždňové angažmán v Trojmestí na severe Poľska. Helena a Inge mali v sprievodnom programe pomôcť oživiť čoraz viac blednúcu slávu festivalu v Sopotoch. Nadšené komičky nacvičili pôsobivú sériu scénok, v ktorých sa iskrivé dialógy striedali s nemými pasážami. Obe boli ctiteľkami nemých grotesiek a táto časť programu sa mala niesť v duchu bláznivých kúskov Bustera Keatona a Charlesa Chaplina. Ani jeden z idolov však pri nakrúcaní filmov nemal vyvrtnutú nohu.
,,Zrejme mali väčšie šťastie pri nastupovaní do vlaku," premýšľala Helena. ,,Teda, aspoň sprvu neskôr iste cestovali exkluzívnejšie, povedzme..." Helene nič exkluzívnejšie nezišlo na um. Presnejšie zišlo, ale nahnevane si uvedomila, že s výnimkou taxíka a auta so šoférom sa všetky dopravné prostriedky riadia neúprosným cestovným poriadkom, bez ohľadu na individuálne potreby talentovaných jedincov oboch pohlaví. Či už cestujete lietadlom alebo autobusom, expresom alebo osobákom - musíte prísť načas - lebo inak! Jednoducho teror. Vedomé sprisahanie mužov, odporných tvorcov dejín, politiky a historického, na neprirodzené úseky rozdeleného času. My, ženy, sa inštinktívne riadime prirodzeným rytmom tela - pekne od menštruácie k menštruácii. A preto je celkom prirodzené, že som poslúchala svoje telo, ktoré zatúžilo postáť pred plagátom s programom kín.
Helena bola kinofilka a dvanásťhodinový pobyt v dopravnom prostriedku bez obrazovky ju deprimoval. Odovzdane sa preto schúlila do klbka, zavrela oči a napriek bodavým ozvenám, ktoré neprestajne vysielalo lýtko, sa pokúsila zaspať. Inge, ktorá sa jej práve chystala vynadať za ohrozenie spoločného projektu, si rezignovane pomyslela: ,,Vlastne sa nič nestalo. Veď Helena je Helena."

Druhá kapitola
Štyri pasové kontroly -Hrkútanie v hrkote - Nudný patrón s okuliarmi - Kde je dóm svätého Martina? - Podzemie katedrály svätého Stanislava - Jedálenský vozeň a tajomný elegán - Kam sa stratil poštový vagón?

Helena sa prebrala až za Katowicami. Inge obetavo absolvovala štyri pasové kontroly (slovenskú a českú, českú a poľskú) za ňu. Teraz sa po nemecky zhovárala s akýmsi okuliarnatým chlapíkom. ,,Aaa, Helena, ty si už hore?"
(Hádam len...Ale hej. Hrkúta!)
,,Zoznám sa. Toto je pán Tomasz. Pracuje na ministerstve a zaoberá sa ochranou pamiatok. Keďže náhodou tiež cestuje do Gdanska, všetko nám poukazuje. A porozpráva nám všeličo o dejinách. No nie je to skvelé?"
,,Hm." Helena si letmo spomenula, že Inge po štyroch rokoch pobytu v Bratislave nevedela kde je dóm svätého Martina.
Chlapíka Ingine slová viditeľne vzpružili. Akoby zapol dynamo.
,,Pomaly sa blížime k perle Poľska, Krakovu. Každý Poliak vám potvrdí, že hlava Poľska je vo Varšave, srdce je však v Krakove."
,,Dojímavé," utrúsila Helena po slovensky.
,,Nepredvádzaj sa!" sykla Inge - pre istotu potichu. Bála sa, aby pán Tomasz nepochopil priveľa. Jazyky sú si niekedy nepríjemne podobné.
Ochranca pamiatok bol však evidentne pohrúžený do vlastnej prednášky, ktorú kvôli pôvabným poslucháčkam rozprával po nemecky.
,,Najvzácnejším klenotom Krakova je Wawel, sídlo poľských kráľov. Tu, v podzemí katedrály svätého Stanislava sú pochovaní nielen slávni panovníci, ale i Mickiewicz a Slowacki. Básnici..."
,,Prepáčte, hľadám jedálenský vozeň". Na plešine drobného chlapíka sa leskli kvapôčky potu.
,,O dva vozne ďalej týmto smerom."
,,Vďaka... A, neprechádzal tadeto náhodou vysoký, počerný, kučeravý chlapík v elegantnom saku?"
,,Čo chce ten pán?" Inge poľština splývala do nezreteľného šušlania.
,,Jedálenský vozeň a vysokého, počerného, kučeravého chlapíka v elegantnom saku."
,,V oboch prípadoch mi číta myšlienky," ozvala sa Helena a gestom naznačila, že by chcela vstať.
Tomasz sa zdesil. Teraz ju bude musieť galantne odprevadiť do jedálenského vozňa a ostať tam. Baviť ju a tak podobne. Ono by to nebolo také zlé - ale Tomasz neplanul obdivom k drobným bacuľatým, temperamentným čiernovláskam. Obľuboval skôr štíhle, vysoké, jemné, zádumčivé. Gotické madony, nie renesančne vyzývavé smilnice. Presne ako Inge. Dofrasa, prečo si nevyvrtla nohu ona?
Vtom zhaslo svetlo, zaškripeli brzdy, plešatý chlapík spadol Helene na kolená., Inge zvrieskla, Tomasz jej chcel povedať niečo posmeľujúce a nežné zároveň, do chodbičky sa však vrútila sprievodkyňa, ktorá vrieskala: ,,Niekto odpojil poštový vozeň!"

Tretia kapitola
Šľachetný čin starého mládenca - Zmiznutie miliónového hranostaja - Svalnáč s tupým nosom - Tretie prevtelenie Jamesa Bonda - Pád sprievodkyne

,,To je koniec!" šepol mužík a usedavo sa rozplakal do Heleninej sukne.
,,Tu máte vreckovku," preukázal Tomasz svoju šľachetnosť. Bol to starý mládenec, už roky býval sám v garsónke a pranie vreckoviek ho nesmierne rozčuľovalo.
Muž sa dôkladne vysmrkal.
,,Prepáčte, ešte som sa nepredstavil. Volám sa Zbigniew Rzewski a pracujem ako správca múzea Czartoryskych v Krakove. V poštovom vozni som prevážal veľké množstvo najvzácnejších exponátov nášho múzea, medziiným tiež," (mužík zasa smrkol) originál Dámy s hranostajom od Leonarda da Vinciho."
,,Hm,hm.." Tomasz sa zamyslene zahľadel na pána Zbigniewa. A riekol.
,,Nechajte ma hádať. Vo vozni vám už bolo otupno, išli ste sa prejsť, na chodbe ste stretli vysokého, počerného, kučeravého chlapíka v elegantnom saku. Dali ste sa do reči. Chlapík prejavil záujem o umelecké pamiatky. Chcel si ich pozrieť. Vy ste odmietli. On sa s neodolateľným šarmom ospravedlnil za vtieravosť, uznal, že vzácne exponáty musíte strážiť ako oko v hlave a na revanš vás pozval do jedálenského vozňa na občerstvenie. Vy ste povedali, že prídete o chvíľu, lebo musíte pred odchodom zaistiť náklad. Muž vám navrhol, že sa stretnete v jedálenskom vozni. Cestou do poštového vagóna do vás niekto vrazil -vrazila - vrazili.."
,,Vrazil. Taký svalnáč s tupým nosom."
,,Pochopiteľne. Navzájom ste sa ospravedlnili - chodbička je úzka a pod. - a šli ste ďalej. Vo vozni ste zistili, že vám ktosi z vrecka vytiahol zoznam exponátov. Pritom ste o tom nikomu nepovedali! Chvíľu ste zmätene pobehovali.."
,,Pardon, ja som premýšľavo sedel."
,,Pardon, zle som odhadol váš temperament. Takže chvíľu ste premýšľavo sedeli. Potom ste si uvedomili, že už je čas schôdzky s elegantným pánom a rozbehli ste sa. Nechceli ste zmeškať, lebo je to neslušné."
,,A nepatrí sa to. A teraz som zmeškal a prišiel o exponáty! Čo si len o mne ten pán pomyslí!"
,,Hm.. Nepredstavil sa vám náhodou ako Waldemar Batura?
Mužík prekvapene zalapal po dychu.
,,Ako to viete?"
Tomasz pokrčil plecami.
,,Nuž, pracujem na ministerstve a zaoberám sa pátraním po zmiznutých či ukradnutých pamiatkach. Naše cesty sa už viackrát skrížili, lebo Waldek nie je príliš horlivým uctievačom zákona."
,,Oh,...Helena! On je detektív!"
,,Tretie prevtelenie Jamesa Bonda."
,,Čo urobíme?" spýtal sa pán Zbigniew.
,,Najprv vyspovedáme sprievodkyňu. Vlak stojí, takže bude alebo von alebo v rušni."
Tento raz pán Tomasz nemal pravdu. Sprievodkyňa sa rútila chodbou. Jej šesťdesiatročné kosti hrkotavo narážali do stien a škrekľavý hlas kreslil do vzduchu písmenká výkriku ,,Vlakový prízrak! Vlakový prízrak!"
Tomasz nechápavo pokrútil hlavou, Inge ustráchane preglgla, pán Zbigniew zašomral ,,To nám ešte chýbalo" a Helena podložila sprievodkyni nohu. Žiaľ, vyvrtnutú.

Štvrtá kapitola
Unudený prízrak - Kam cválajú železné olifanty? - Hrôza v očiach sprievodkyne a meč nad krkom rušňovodiča - MacGyver na n tú - Prehodenie výhybky

Keď Tomasz zdvihol sprievodkyňu a Inge nanovo preskúmala zelenomodrú Heleninu nohu, atmosféra v kupé sa upokojila natoľko, že sprievodkyňa mohla začať rozprávať hrôzostrašný príbeh.
,,Vlakový prízrak nebol vždy vlakovým prízrakom. Dlhé stáročia to bol celkom obyčajný prízrak, ktorý sa túlal hradbami Malborku a strašil turistov kvílením a hučaním. Občas si vyhodil z kopýtka a siahol niektorej dáme pod sukňu. Čoraz viac sa však nudil. Dámy boli v posledných desaťročiach oblečené tak sporo, že nemusel siahať nikde, lebo všetko videl a páni namiesto zlovestných pohľadov výziev na súboj kontrolovali či im niekto neukradol peňaženku. Ó tempora, o mores!
Znudený prízrak čoraz častejšie stával na hradbách Malborku. A díval sa na šíre pláne, kde sa už dávno nepreháňali šíky divých Litovcov ani jeho obrnených spolubratov s krížmi na prilbe. Zato v nepravidelných, no dosť krátkych časových intervaloch rovinou uháňal kovový tátoš. Bol obrovský a nesmierne mocný. Ťahal za sebou množstvo krytých vozíkov. Niekedy v nich boli ľudia, inokedy menšie vozíky, zemina alebo obilie. Pri tomto pohľade si Prízrak spomenul na rozprávania o bájnych olifantoch z ďalekého juhu. A zmocnila sa ho túžba po diaľkach. A tak jedného dňa zbalil svojich päť slivák a naskočil na olifanta. Bol to rýchlik na trati z Krakov - Gdyňa. Prízraku sa cestovanie v ňom nesmierne zapáčilo - a odvtedy preskakuje z vlaku do vlaku. Preháňa sa chodbami, šuchoce v záchodových misách, hrkoce šálkami v jedálenskom vozni, občas nejakú aj prevráti. V podstate je to milý a neškodný duch. Teraz však..."
Sprievodkyňa preglgla a v očiach sa jej zaleskla hrôza.
,,vtrhol do rušňa, zakvílil a začal mávať obrovským mečom. Máme vraj, otočiť olifanta a uháňať za druhým olifantom, ktorý uniesol princeznú zakliatu v obraze. Našťastie zabudol, že meč je nehmotný. Jeho fluidum však vyrazilo poistky, vonku je hmla - a tak sme museli zabrzdiť. A on - zasa len zakvílil, vyskočil z vlaku a dal sa bežať po koľajach späť..."
,,No, takže máme od neho pokoj," riekol pán Zbigniew.
,,Vy cynik! Čo ak sa niekde stratí? Čo ak nenájde miesto, kde by mohol strašiť? Vari neviete, že strašidlo mimo uzavretého, strašeniahodného priestoru stráca svoju podstatu a v priebehu 24 hodín vyschne a zmizne? Hrôza! Musíme ho zachrániť!"
,,Hm,... v každom prípade by sme sa mali vydať za ním, lebo tam je aj vagón s obrazom," navrhol Tomasz.
,,Ale ako?" zúfalo vykríkli sprievodkyňa i pán Zbigniew.
,,Chvíľočku." Tomasz vytiahol mobilný telefón a čosi doň tichučko povedal.
,,O chvíľu je tu kolega Bigos."
,,Hrdina,"šepla Inge zasnene.
,,MacGyver na n tú," zahundrala Helena.
,,Doparoma, žeby som prehodil výhybku?" zamyslel sa Tomasz.

Piata kapitola
IQ priemerne vzdelaného policajta - Šunka s vajcom v lietajúcom tanieri - Kde má dvere šijací stroj? - Ďalšia výhybka a červené volvo

Rozhovor v kupé bol prerušený prudkým iá, iá!
,,Aha. Už ste si pozvali kolegov." zatiahla Helena.
,,Nie, políciu som nevolal. Mimochodom, IQ stredne inteligentného osla je dvakrát vyššie než IQ priemerne vzdelaného policajta."
,,Vy nie ste policajt?"
,,Prestaňte! Keď sa pán detektív urazí, nezískam späť exponáty! Pán Tomasz, .ja sa spolieham len na vás..." Pán Zbigniew sa až chvel od úctivosti.
,,Haló, šéfko, už som tu!"
Hlas patril dvojmetrovému chlapíkovi s neupravenou bradou a vlasmi.
,,Kým tam hodíte stovku, dám si šunku s vajcom."
Dlháň sedel v čomsi čo pripomínalo kríženca lietajúceho taniera s wellsovským strojom času alebo čln na štyroch kolesách, prikrytý nepremokavou celtovinou.
,,Je to veľmi dobré auto," vyhlásil sebaisto pán Tomasz. Prosím nasadnite, lebo hneď odchádzame."
,,Kde ste našli túto rárohu?" divila sa Inge. Obchádzala okolo auta a pozorne si ho obzerala. ,,Ani ryba ani rak. Nechce sa mi veriť, že to čosi sa pohybuje."
,,Panebože, nerozletí sa cestou?" znepokojovala sa sprievodkyňa.
,,S týmto? Kam a prečo?" šepol Zbigniew, no poslušne sa súkal na zadné sedadlo.
,,Ten má teda riadne zvrátený zmysel pre humor," pomyslela si Inge. Na tvári vyvolala tretí stupeň odstupu.
,,Kde má ten šijací stroj dvere?" ozvala sa Helena. ,,V takomto niečom som sa vždy chcela povoziť. Bod pre vás!"
,,A koľko bodov dáte mne, krásne dámy?" Vysoký, počerný, kučeravý chlapík v elegantnom saku sa ležérne opieral o kapotu novučičkého volva.
Inge pochopila, že prehodí výhybku.