Próza # Miloš Ferko - Kuchajda # Pán Tragáčik a vlakový prízrak # román v deviatich kapitolách
(kapitoly 6 - 9)

Šiesta kapitola
Odhalené inkognito - Dobytie kóty 180 - Ferrari 410 - Ako sa brzdí v dvestovke? - Bigosov dôkaz nesmrteľnosti - Gramatický rým

,,Kde je Dáma s hranostajom, vy ničomník!" zjačal pán Zbigniew. Zagúľal očami a chcel sa tváriť hrozivo, Batura však k nemu pokojne, pružným krokom, sledovaný roztúženým pohľadom Inge, podišiel a povedal:
,,Upokojte sa. Máme spoločný cieľ a spoločného nepriateľa. Zmiznutie vzácnych exponátov ma skutočne mrzí - aby som vám dokázal svoju ústretovosť, ponúkam vám a tejto slečne (vrhol pohľad smerom k Inge) svoje skromné vozidlo. Pravda, ak nechcete dať prednosť tomuto..."
,,Tragaču," odfrkla Inge.
,,Presne, slečna. Mimochodom viete, že Tomasz je známy ako pán Tragáčik? Deti ho majú veľmi rady."
Majiteľ vehikla očervenel ako rak.
,,Tak ideme, slečna?"
Inge prikývla a sadla si vedľa Baturu. Pán Zbigniew vrhol plachý pohľad na Tomasza - ,,Prepáčte, ale ja chcem vozeň naozaj dostihnúť." Potom nasadol na zadné sedadlo. Volvo nehlučne zmizlo v diaľke.
,,Tak by sme sa mali pohnúť aj my, šéfko," konštatoval Bigos.
,,Hoďte tam stovku," pridala sa Helena.
,,Jasné. Mimochodom, slečna Helena, toto je môj asistent Bigos. A toto je...pani sprievodkyňa..."
,,Malgorzata. Slečna Malgorzata. Ale poďme už, mladý muž. Musíme zachrániť úbohý prízrak. Inak, máte nádherné auto. Presne také ako môj dedko - a verte mi, nikdy nepotreboval servis!"
Nastúpili. Šijací stroj krížený s člnom zaškrípal, zavyl, stromy na okraji cesty sa zavlnili, rozmazali, odstavený vlak zmizol a ručička tachometra dobyla kótu 180.
,,Fíha! Také čosi!" Potom Helena zmĺkla, lebo sa hanbila, že zabudla byť ironická. Cesta ubiehala v bleskurýchlom pokoji. Kdesi na oblohe ospanlivo zunel vrtuľník a pán Tomasz sa rozhovoril.
,,Môj strýko Gromillo, zabudnutý vynálezca, odkúpil vrak auta Ferrari 410 - Super America, na ktorom pri Zakopanom havaroval akýsi Talian. V nabúranom aute ostal vynikajúci motor. Strýko naň dorobil karosériu a vylepšil vehikel všelijakými svojimi zlepšovákmi a vynálezmi. Potom mi auto venoval a ja som ho prijal, lebo som nemal na inakšie."
Počas rozprávania po očku hľadel na Helenu. Bola vlastne tiež pekná ako Inge, ale ináč. Jej krása menej bila do očí, ale súčasne nebolo možné si ju nevšimnúť. Oči mala veselé, s troškou ironického záblesku. Všimol si, že má sympatické jamky na lícach. Jedným slovom, toto dievča sa mu začínalo páčiť.
,,Brzdite šéfko, človek na ceste," prerušil idylu Bigos. Skutočne. V diaľke sebaisto kráčala postava. Uprostred cesty, rovno za nosom. Na Bigosovo ,,pozor, z cesty!" nereagovala. Bola ešte priďaleko. Teda, chvíľu, onedlho už.
,,To nestihneme," kmitlo Helene hlavou.
,,Ako sa brzdí v dvestovke?" pýtal sa Tomasz.
,,Tak brzdite šéfko! Je tam človek!"
,,Nie, nie, teda áno, ale..." kým stihla slečna Malgorzata vyjadriť svoje pocity, vehikel prešiel úbohou postavou ako nôž maslom a zastal pod planou jabloňou.
,,Niéé! To nebol človek! To bol Vlakový prízrak! A vy ste ho zabili!"
,,Prízrak predsa nemožno zabiť," namietol Bigos. ,,My s tým máme skúsenosti z Janówky, že šéfko?"
Namiesto Tomaszovho barytónu zadunel bas.
,,Nuž, máte pravdu, mladý muž. Je tuším ver viac vo vás, než len mastný vlas." Pri boku vehikla stal dvojmetrový chlapík v brnení.
,,Prepáčte mi neúctivosť, vzácne dámy. Ulrik von Siedlow stojí pred vami Toho času však slúžim krásnej dáme, čo unesená súc, skrýva sa v ráme. Tak ktorou cestou sa dáme, by sme ju čo najskôr dostihli?"
,,Najlepšie celkom priamo,
to auto jazdí samo," navrhla Helena.
,,Hoc plodí šum i tresk,
lež cvála ako blesk," súhlasil Ulrik. Slečna Malgorzata obdivne klipkala očami a chvíľu ľutovala, že nemá o tridsať rokov menej. Potom si však uvedomila že Ulrik má dobrých sedemsto. Odľahlo jej.
,,Tak teda neváhajme,
dámu čakať nenechajme," ukončil debatu Tomasz.
Keď vehikel naštartoval, Helena sa nezdržala
,,To bol ale primitívny gramatický rým!"

Siedma kapitola
Zopár fínt v zásobe - Tri výstrely - Duel na vozni - Tajomná obálka - Panna je v ráme - Smer Vroclav

Vďaka obdivuhodnému vehiklu sa na obzore onedlho objavil vagón s lokomotívou, ale, žiaľ, i červené volvo.
,,Dočerta, Tomaszov tragač jazdí ako tisíc diablov! Myslel som, že s najnovším modelom volva si neporadí! No nič, slečna, máme v zásobe zopár fínt!"
Inge mlčala. Premýšľala o správnom smere výhybky. Batura ľavačkou pridržiaval volant, , do pravačky mu vkĺzol revolver. Trikrát vystrelil. Bzukot vrtuľníka zosilnel. Keď sa ocitol nad rušňom, z podvozku mu vypadol povrazový rebrík. Na vozeň sa medzitým vyšplhal svalnáč s tupým nosom. Pod pazuchou zvieral podlhovastý plochý balík.
,,Dáma s hranostajom! Vy ničomník!" zakvílil Zbigniew.
,,Ale, no nebuďte taký puntičkár. Ja len využívam príležitosť. Na rozdiel od Tomasza. A preto si na rozdiel od neho môžem všeličo dovoliť!"
Tomasz medzitým zrýchľoval. Hravo predbehol volvo a dostihol vozeň. Kvôli železničnému násypu bol však omnoho nižšie.
,,Privysoko," skonštatoval Bigos.
,,Nie pre prízrak, všakže pán Ulrik?"
,,Áno, zachránim JU!" Chrabrý rytier v rozčúlení zabudol rýmovať. Láska a nehmotná konzistencia ho povzniesli cez strechu auta. O chvíľu stál za chrbtom svalnáča.
,,Vydaj mi dámu krásnu,
keď nechceš by navždy zhasnul
plameň tvojho života!"
Chlapík sa zaškeril a odpľul si. Bol prisprostý na to, aby si hneď uvedomil, že čosi nesedí. Potom však zvyšky malých sivých buniek zaznamenali brnenie ako i fakt, že Ulrik sa vznáša pol metra nad vagónom. Svalnáč naskočil na rebrík, v zmätku sa však potkol o prvú priečku. Zahrešil, no pevnejšie zovrel povrazy a vyšvihol sa vyššie. Z vrecka mu vypadla obálka. Ulrik tasil a sekol. Meč však len neškodne prešiel nohou prenasledovaného, ktorý zmizol v útrobách vrtuľníka strativšieho sa v nebesiach.
Smutný Ulrik zdvihol obálku a klesol k vehiklu.
,,Minuli sa verše, prázdno zneje rým,
keď sa nádej moja rozplynula v dym."
,,To nič. Boli ste skvelý," rozplývala sa slečna Malgorzata. Helena medzitým otvorila obálku. Našla v nej mapu Poľska v červeno označeným Vroclavom a krátkym textom ktorý znel : ,,Hľadaj tam, kde vidno všetko a predsa nič. Panna je v ráme."
,,Čudné," zamyslel sa Tomasz. No s touto záhadou pohneme neskôr. Teraz - smer Vroclav!"

ôsma kapitola

Mesto Víta Stvosza - Opäť Batura - Cez mosty, ulice a aleje - Záhada sa skrýva v Raclawiciach

,,Vroclav je metropola horného Sliezska. Polmiliónové mesto leží na rieke Odre. Je sídlo mnohých nádherných kostolov, sústredených predovšetkým tu, na Tumskom ostrove. Viaceré z nich vyzdobil svetoznámy gotický rezbár a sochár Vít Stvosz, jeden z členov tzv. sliezskej školy. Jeho žiakom bol napríklad majster Pavol, ktorý v severospišskom mestečku Levoča vytvoril nádherný oltár."
,,Tam je Inge!" zvolala Helena. Skutočne. Na konci parku pri Univerzitnej knižnici kráčala Inge, zavesená do Waldemara Baturu. Boli sami. Rozčúlený pán Zbigniew Baturovi po odvoze da Vinciho veľdiela vrtuľníkom vynadal. Následne bol vyhodený z volva. Do Krakova sa dostal stopom Tam sa skontaktoval s vedúcim oddelenia ministerstva vnútra, pánom Marczakom, ktorý mu odporučil služby svojho najlepšieho pracovníka, pána Tomasza a ubezpečil ho, že tento človek má záležitosti pevne v rukách. Tomasz to však videl inak. Ešte že je pekný letný deň - a po boku ešte krajšia už takmer nekrívajúca dievčina.
,,Poďme ich sledovať," navrhla Helena , keď zazrela slečnu Malgorzatu. S kufrom do ktorého po dlhom a nežnom prehováraní zvinula Vlakový prízrak. Keď to Bigos videl, ušiel na kúpalisko na opačnom konci mesta. Čo ak by sa slečne zachcelo čosi hmotnejšie.
,,Veď aj tak nemáme čo robiť - odkaz sme nerozlúštili..."
Tomasz prikývol. Hanbil sa. Odkaz vzdoroval. Jemu, pokoriteľovi Fantomasa, gangu Neviditeľných a kolumbijskej narkomafie, objaviteľovi pokladu veľkostatkára Dunina i templárov...
Batura s Inge prešli cez Grunwaldský most, nevedno prečo nechali bokom malebné uličky Starého mesta a cez námestie Sliezskych Povstalcov a alej generála Jozefa Hallera smerovali na Raclawickú ulicu. Tu zabočili a zmizli v mohutnej, oblej budove.
,,Čo tam je?"
,,Jeden z najúžasnejších poľských obrazov. Volá sa...ach! Som ja ale hlupák!
,,Čo je?
,,Ten obraz!"
,,Ako sa vlastne volá?"
,,Raclawická panoráma!"
,,No a?"
,,Panna je v ráme!"
,,Myslíš, že tá dáma na obraze bola ešte panna?"
,,Poďme radšej rýchlo dnu!"

Deviata kapitola

Koho porazil Kosciuzsko - Obraz v pivnici - Biely psík za balvanom - Čo s kufrom? - Obraz ožíva - Rozuzlenie

,,Raclawická panoráma je najmonumentálnejšie dielo poľského maliara druhej polovice 19.storočia, Jozefa Matejku. Plátno obrazu zachytáva bitku pri Raclawiciach, v ktorej Tadeusz Kosciuszko porazil ruské vojská. Kvôli obrazu bol vo Ľvove postavený špeciálny pavilón s pôdorysom kružnice, v ktorom bolo plátno umiestnené priestorovo, tak, aby lemovalo steny. Efekt trojrozmernosti bol umocnený skalami a trávou pod spodným okrajom maľby. Po skončení druhej svetovej vojny boli hranice Poľska posunuté na západ, Ľvov sa stal súčasťou Ukrajiny, naopak, Poliaci dostali od Nemcov Sliezsko a Pomorie. Pavilón v Ľvove bol zlikvidovaný, obraz odvezený do pivnice. V 60-tych rokoch ho poľská vláda získala späť, avšak nesmel byť vystavovaný, pretože Poliak na ňom poráža ruské vojská. Pavilón vo Vroclave ako presná kópia ľvovského vznikol koncom osemdesiatych rokov."
Prednáška končila, pavilón sa pomaly vyprázdňoval. Tomasz s Helenou a slečnou Malgorzatou napokon na vyhliadkovej plošine uprostred stavby osameli. Pozorne, kúsok po kúsku prehľadávali obraz. Jeho nádherná veľkosť bola teraz ich nepriateľom. ,,Jaj, aký biely psík!" vyhrkla odrazu slečna Malgorzata.
,,Dosť! Janek, postaraj sa o tú dotieravú ženskú!" Spoza balvanov pod dolným okrajom obrazu sa vynoril tuponosý svalnáč. Schmatol slečnu Malgorzatu a napriek protestom ju zviazal a zapchal jej ústa špinavou vreckovkou.
,,Čo s kufrom, šéfe?"
,,Zahoď ho a poď sem! Berieme obraz a ideme."
,,Nie tak rýchlo, Waldek."
,,Aaa, Tomasz. Neprekonateľný idealista. Nebodaj ma ideš presviedčať, čo? A pridá sa i slečna? No, tvojich prednášok o dejinách som si dosť užil na internáte. Chlapci, skončite to!"
Spoza kalinového kra sa vynorili dve postavy s pančuchami na hlavách. Kým sa Tomasz a Helena stihli spamätať, ležali na zemi.
,,Toto si prehnal, Waldi! Povedal si, že Heleny sa ani nedotkneš!" Ingin soprán sa triasol od rozčúlenia.
,,Ale zlatko, neber si to tak. Je to hlupaňa."
,,Nie!"
,,Je to hlupaňa, lebo inak by si nezačala s Tomaszom."
,,Nie je to hlupaňa, je to moja spolukomička, členka jediného dua komičiek v strednej Európe a blízkom okolí!" Inge už nekričala. Vrieskala. A Helena vedela, čo to znamená. Na jednej akcii v skorých ranných hodinách tak jej priateľka dokázala do mrazu vyhnať dve tretiny osadenstva internátu.
,,Umlčte ju!
,,Máme ju zviazať, šéfko?
,,No... Predovšetkým jej zavrite ústa!"
Inge zmĺkla. Vtedy však otvoril ústa tuponosý svalnáč Janek.
,,Šéfe, obraz ožil!"
,,Čuš, blá..."
Z pravého horného rohu, zo šíkov poľskej ťažkej jazdy sa oddelil jeden muž. Zoskočil z koňa a škrípuc brnením, s mečom v pravici sa neúprosne blížil. Janek a dvaja pančucholupiči sa dali na útek. Batura vzdoroval len o pár sekúnd dlhšie.
,,Vďaka, Ulrik, bolo to o chlp." Helena potriasla prízraku rukou.
,,Je to hrdina," šepla zasnene slečna Malgorzata.
,,Tretie prevtelenie Jamesa Bonda," zašomrala Inge.
,,Tu je obraz."
Tomasz vyšiel spoza skaly.
,,Pán Zbigniew bude rád."
,,A čo lupiči?"
,,Priame dôkazy nemáme. A potom - myslím si, že strach z Ulrika na potrestanie bohato postačí," povedal Tomasz vážne.
,,Mc Gyver na druhú," zahundrala Inge.
Helena založila ruky vbok.

Závany vetra čerili hladinu fontány, podvečerné slnce príjemne hrialo. Tomasz sledoval Helenu ako hádže kúsky chleba holubom ako ich hladká a hrkútavo sa im prihovára. Zostrene vnímal jej vonkoncom negotickú bacuľatosť, rámovanú čuprinou čiernych vlasov, pričom si uvedomil , že by bol dokonca ochotný prehodiť výhybku, lenže...
,,Žiaľ, pán Marczak mi ráno volal, že keď vybavím túto záležitosť, musím hneď odcestovať do Hnezdna. S dverami tamojšej katedrály čosi nie je v poriadku. Na putovnú výstavu Európa v roku 1000 bola zapožičaná ich kópia a teraz sa nevie, čo je kde..."
Helena znehybnela s kúskom chleba v ľavici, pravicou si prihladila vlasy.
,,Takže na naše vystúpenie do Gdanska neprídeš?"
Tomasz preglgol. Cítil, že v hrdle má sucho.
,,Žiaľ, nemôžem. Moje povolanie mi už viackrát znemožnilo rozvinutie hlbších vzťahov."
Vhlave si premietol Karen Petersenovú, slečnu Anku, Martu z Prahy, Teréziu van Hagen, Gretu Herbstovú a svoju neútulnú garsonku vo Varšave. Väčšinou to boli cudzinky, uvedomil si.
Helena spustila ruky pozdĺž tela. Odrazu viacej krívala. Žeby jej tí pančuchári zasa vyvrtli nohu? No nič to - Ingina masáž nezlyhá.