Musel som vyberať, ale oplatilo sa.
Ondrejov vzťah k vode ihneď udrie do oka.
Mastného oka v rybacej polievke?
Alebo zauzleného očka rybárovej siete?
Pstruh
Tvoj pohľad ma pretekal, dívala si sa tak riečne,
ja plával som v ňom ako pstruh, nevidiac tvoje siete.
Augustová noc
pamätáš sa na tú noc?
smaragdovú,
ťažkú,
augustovú?
nebeský guľomet rozstrieľal oblohu,
a všetky tie hviezdy padli na nás,
na stromy,
na trávu
pod španielskym svetrom štyri ruky,
dve strážne,
dve poklad hľadajúce
horúce deravé nebo na nás spadlo,
zrazu sme dýchli tak ťažko,
ako kone
štverali sme sa vyššie po mliečnej dráhe,
vyššie a vyššie až ponad jablone,
tam sme našli koniec sveta,
posledné vetvičky,
posledné jablká
a potom sme padli dolu,
nebo bolo opäť nad nami,
hviezdy hasli v tvojich vlasoch,
len na perách chuť zrelých jabĺk,
ostala mi
Dunajská
Sedela si na kameni a len tak hľadiac do vody,
pošepla si „ pozri, to sme my“
„mihotavý, zelený“
V teplej vode dunajskej, plávali nám naše tváre.
Ja som skríkol:
„trúbi parník!“ tamto „hejjjjj“
„prestaň, parník?, skade?
ten už dávno nepláva“
ja viem, ale keby...
keby?
Topil som sa, obraz vo vode bol skutočný
Sedela si na kameni a len tak hladiac do vody,
skríkla si: „ ondro pohni, je noc a ráno ideme do roboty!“
Len tak pomedzi kvapky dažďa
Opäť prší,
aj vtedy často pršalo,
ale ten dnešný dážď je iný a viac bolí,
viac páli a iné je na topánkach blato.
Keď som bol s tebou v daždi sme rástli,
pili sme z neho, chladili telá,
bežali sme pomedzi kvapky,
len tak, či sa to dá.
Mokré tričká, mokré tváre, mokré vlasy.
Možno nás Pán držal na uzde a zadržal nám horúčavy letných nocí,
lebo keď skončili sa roky daždivé,
už sám som kráčal tie prašivé cesty.
A dnes opäť prší,
snáď mi ten dážď niečo vráti,
niečo, čo vypila mi horúčava sveta,
možno stretnem ďalšiu mokrú tvár,
len tak pomedzi kvapky.
Možno s ňou prežijem dni sucha.