Próza # Ay Heer # Animatizmy

#?:##>#@{}!!!!
zasa niekto, kto sa nevie predstaviť.
Ešte, že poslal nejaké zaujímavé texty.
Len jedno ešte.
Pozor na pointy, Ay (Heer?), občas ti text na konci odchádza dostratena, ako kvalitný pioniersky účes :)
S talentom, ktorý, nepochybne, máš, ti stačí sa trochu sústrediť...

Hodinová ručička

Nemajú ma príliš radi. Vraj som silnejšia a vlečiem sa až no. Každý kuká len na sekundovku, aká je štýlová a módna. Ako by s ňou chceli trénovať jogging a brávať ju do fitneska, večer na disco... Nech!

Dokonca Vás s ňou rada zoznámim. UŽ na prvý pohľad sa Vám bude páčiť. Ale až neskôr. Nič nás nesúri.

Odprevadíte ma k tomu gauču? Vďaka. Ste galantný.
Vy teda hľadáte odpovede. Nuž neľahká úloha pre takého chytrého človeka, ako ste Vy. Pijete čaj? Nemyslím na raňajky alebo ku koláčom. Musíte ochutnať môj - bylinkový. Úžasná vôňa. To sako si pokojne prehoďte cez stoličku. S medom?

Táák. Nech sa páči. Ako ináč? Ó pardón, zabudla som na tú Vašu ... vec. Nieé. Len pohodlne seďte a popremýšľajte. Ja (zatiaľ) postojím.

MolekulaKyslíka

Tu som! Halóó! No tak. Hovorím, že tu. Som!
Vyzeráš zmätene a trochu smiešne. Nemysli si, nehrám sa s tebou. S tebou? Pcha! A už vôbec si nemysli, že sa o Teba zaujímam. Je to len suchá povinnosť. A ešte niečo, som... urazená!

Nie, s týmto nechápavým pohľadom ma nedostaneš, miláčik. Že kedy sme si potykali? Ó, tak pán je aj decenťák. Dobre, kúpil si si lístky, začína prvé dejstvo:
Dobrý večer. To je dnes ale čerstvý vzduch. Máte oheň? Viem, že je to proti etikete, áno, čítala som Vaše knižky, ale hanbiť by ste sa mali Vy, môj drahý. Obletujem okolo Vás dobrú polhodinu a Vy... Ach zaiste, asi si na mňa nespomínate. (Berta, podrž mi klobúk.) Som MolekulaKyslíka , v to ráno na pláži, keď ste na smrť unavili Vaše konské zviera, som Vám zachránila život. Veľmi hlboké stretnutie, zato si naň rada spomínam. Teda poviem Vám, ten Váš Hemoglobín je riadny dravec. Vskutku divoká jazda, ale stihli sme to práve včas. Môj milý, netvárte sa, poznám Vaše srdce lepšie ako hociktorá iná... A už ma unavujete. THE END. To by stačilo. Nebudem zdržiavať. Ja poznám svoju cenu a ty si sa zas o nej učil v škole. A keby som mohla, radšej by som hrach na stenu hádzala, ako tu s tebou strácala čas. Poleno! Som pre teba vzduch. Ale neomylne sa nemýlim v jednom: Keď opäť raz urobíš nepatrný pohyb nozdrami a ja ti náhodou naletím, mohol by si si ma aspoň všimnúť. Ja totiž NIE SOM NEVIDITEĽNÁ.

O PRSKAVKE

Odvšadiaľ sa na mňa valí vôňa vianočného stola. Aj keď neviem, čo je to kapustnica, myslím, že je teplá a sladká. Teplo zacítim na 100 zápaliek. A sladká? Nuž ten, čo zapálil moju sestru, ju ochutnal a obdaril svoju ženu teplým pohľadom. A taká, ale navlas taká iskra, horela aj v očiach toho malého, keď si odhryzol z medovej oblátky. Ale mi to páli...? Ležím. Je mi chladno. Poviete si: „Zachráňme ju! Zohrejme ju!“ To ste vy, ľudia. Vôbec ničomu nerozumiete, ale o to rýchlejšie musíte zasahovať. Nie, nemyslíte na to, že ten váš zásah... môže bolieť. A vôbec, chlad mi robí dobre.

O.K., O.K. Viete, ja... Ja sa vám musím s niečím priznať. Som doňho, no... Zamilovaná! Do Ohňa predsa. Všetky sme. Je nežný. Musí byť. Aj v tej kapustnici je kúsok z neho a tak jemne ma hladí. Má tie najjemnejšie dlane. Vraj sa takým ľuďom, myslím takým s jemnými rukami, hovorí: rukojemník. Je to pekné... slovo. Ohníček, ty si môj rukojemníček.
Už som celá rozpálená. O chvíľu prídem narad. Každú raz zapália. To je vzrúšo!

Mohla som si myslieť. Vy nedoprajete okrem seba asi nikomu. Viem, ja viem, čo sa vám prehnalo hlavou: „Chúďa! Tak rýchlo zhorí. Neuvedomuje si po čom túži. Mohla by ešte žiť. Veď život je taký krásny. Radšej ju nezapálime.“ NIÉ!

To už nikdy nevyslovte! Hlupáci. Opäť ničomu nerozumiete. Kto je tu prskavka – ja alebo vy? Moja sestra už horela. Čo?! Priam žiarila. Skúsili ste spočítať všetky jej prskavé hviezdičky? Zacítili ste ten kúzelný dym? Zohriala vám ruky? Iba ona by mohla odpovedať. Tá, podľa vás, svetlá chvíľa, bola totiž, celý jej život.

Gauč

Au! Trochu viac doprava. Ták. Vďaka. Páni, neverím, že si taký tučný. Chacha. Čo? Že, že teba ťaži ešte čosi. Spokojne kamoš. Ja nie som žiadny práskač. To skôr mňa vypráskajú. Raz za čas. Ale ináč, aká špina sa na mňa nalepí, taká tu väčšinou i ostane. Aha! Tu sú slzy pani domácej. Vidíš? Táto mláčička. Je len jedna, lebo pani má bohužiaľ jedno oko zo skla. Jej starý pije po nociach a potom ho tu musím trpieť. Ale ináč normálka.
A čo ty? No táák. Hovor!

Ja že vyzerám nedôvery...? Sa pozri na seba. Ty puk! Ty neveríš ani tomu, že Ti tu ja chcem pomôcť. Sa preber! Nikdy, opakujem nikdy, som nič nevytáral. Ako som už spomínal.
Druhá vec, že nikto sa ani nezaujíma o tie zaschnuté slzy, vdýchnuté smiechy a smútky i kečupové fľaky na obliečke vzadu (pred tým bola tá strana vpredu). Niežeby som na to neupozorňoval. 10-krát za deň, kamoš. Ale všetci vravia, že som mäkký. Ps?! Nie som buran, to hej. Ale mäkký?

A vôbec, každý mi len čosi vyčíta, po hlave mi neraz poskákali... Ale keď sú ako kone dorobení, to sa im ležká. A ja im vravím:
"No čo? Čo to bolo minule? Nevieš jesť tú pizzu ako človek. V kuchyni? A tie decká! šarvance krpaté! Len to behá a skáče a skáče. Myslíš, že to je príjemné. Si chceš vyskúšať?" A oni? No, čo oni na to? Chrápu. Odfukujú, zo sna vyprávajú: "Fero, ešte vrecko cimentu.." Spia.

Hej, héj. Čo to? No tak! Zobuď sa. Héj, kamoš! Zobuď...
Vidíš? No vidíš... Ako sme si fajne pokecali. Tak, dobrú!

Roleta

Tak vidíš, nič nevidíš. Nie že by si spal, máš len zatvorené oči a nie a nie ich od seba odlepiť. Ako milencov v prítmí.

Si sladký ako celé toto nehybné poloráno v tvojej izbe. Šero sa prevaľuje z kúta do kúta ..., lenivo. Ako med. Pssst. Spinkaj. Buvaj!

Alebo... radšej nie. Buvaj, hovoríte malým deťom, aby si mysleli, že ste na ne milí a vy nevinní. To nie je môj štýl. A niečo ti poviem, to akože som tvoja priateľka. Sladké reči sú nebezpečné. Popremýšľaj o tom.

Alebo... radšej nie. Poznám ťa. Začneš a už neskončíš. Nebudeš mať pokoja a ty pokoj potrebuješ. V každom lepšom bulvárnom časopise sa to píše. Ale čo nás po tom. Spinkaj! Snívaj!

Alebo... radšej nie. Snívanie je nebezpečné. Ilúzie, nádeje. Pff. Načo to všetko. Človek si len skazí život, popáli sa, ako tomu hovoríte (aby si mi rozumel). Sny sú dovolené len v noci. Teda, keď spíš. A ty teraz nespíš. Poležkaj si. Lež! Pekne, sladko, nehybne. Ako na začiatku.

Alebo radšej nie. Lebo hovorí sa, že na začiatku vraj musel byť pohyb. A pohyb je nebezpečný. Kto nič nerobí, nič neskazí. To je stará pravda. A pravda je večná. A pravda je cesta k svätosti. Poznám aj iné. Napr. Pravda je tam vonk.. ("ŽMURK") Ále, chcem povedať... nó, chichi.., že tam vonku je krásne, öö teda .. nó, vieš?

Viem, čo si o mne myslíš. Ale nie je to tak. Ja ťa neklamem. Nazvime to milosrdnou lžou alebo pomocou, ak chceš. Ale klamstvo? Nepovažuj sa za hlupáka, si múdry, najmúdrejší. Pán tvorstva, génius, super IQ. Radšej ešte v pokoji popremýšľaaaaaj!!! Au. Jaj.

Vstal. Podišiel k oknu. Roleta sa v momente ocitla stočená, kdesi pod garnižou. Izbu oslepila nádherná žiara. Nečudo. Bol ČAS OBEDA.