PRÓZA
Vzkriesenie č.4

Próza # Luboš Zahradníček # Vzkriesenie

Venované všetkým klaustrofobikom ;-)

Nejaky ten príspevok do literatlíka.

Autor: Luboš Zahradníček
Názov: Vzkriesenie

Dúfam, že sa vám to bude páčiť a že to zaradíte do niektorého z čísel.

Páčilo a zaradili sme. A viete prečo? Pretože milujeme happyendy!!!

Ležal a jeho bezmocné telo sa čoraz menej nechávalo unášať akýmsi opojením, akýmsi tranzom. Postupne mu dochádzali všetky tie pocity, ktoré cítil už hodne dlho, ale uvedomil si ich až teraz.
Leží v čomsi mäkkom ...
Má zavreté oči a naokolo je tma. Svetlo by cez viečka takmer určite presvitalo ...
Ruky má položené vedľa seba ...
Bolí ho hlava ...
Zatiaľ sa nepohol a do tela mu už začínala vchádzať akási nervozita.
A ... čo sa vlastne stalo?
Vzduch mal vydýchaný, chcelo by to vyvetrať v miestnosti. Uff ... ale dosť vydýchaný. "Otvorte niekto okná, lebo sa zadusím!" Namiesto okien otvoril najprv oči. Uvidel presne to čo čakal. Maximálnu tmu, tak hustú, že by sa dala krájať. Už dlho neležal v tak tmavej noci. V meste svietia pouličné lampy a na to žltkasté svetlo si tak zvykol, až mu bolo ťažko zaspať, keď bol niekde na mimo. Táto tma mu to pripomenula.
Otočiť sa na druhý bok. Dvihol pravú ruku a pokúsil sa prevrátiť, no ramenom narazil do čohosi, čo bolo tesne nad ním a okamžite sa vrátil späť do pôvodnej polohy. To ho prebralo. Tesne nad ním? Čo môže byť tesne nad ním. Pomyslenie, že je niečo tesne nad jeho posteľou a bráni mu to v pohybe ho prekvapilo a vystrašilo zároveň. Patrí totiž medzi silných klaustrofobikov. Takmer okamžite zdvihol ruky, no prstami do toho narazil. Keďže bola tam absolútna tma, jediné na čo sa mohol spoľahnúť boli ostatné zmysly, hlavne hmat. A tak začal ohmatávať. To, čo bolo nad ním sa tiahlo celou dĺžkou od jeho nôh (kopol do toho) až po hlavu. A bolo to sotva desať centimetrov nad ním. Bez šance otočiť sa a aj ruky dal k hlave len s maximálnou námahou a bolesťami. Pritom zistil, že ani po bokoch nemá veľa priestoru. Prakticky sa z oboch strán opieral do akýchsi stien a tie splývali s tým hore. Prvé, čo ho napadlo, bolo, že je v akomsi tunely. Nie, toto nie je jeho posteľ. To nemôže byť jeho posteľ. Je to úzke, malé, z bokov aj z vrchu ohraničené.
Do riti, kde to som?
Boky aj vrch bol vystlatý, čímsi mäkkým, akousi látkou s čalunením. Jeho pohyby začali byť rýchlejšie, trhanejšie, zmätenejšie. Začal vzdychať, fučať, pokúšal sa to nad sebou odtlačiť. Ani s tým však nepohol. Vydal akýsi zvuk podobný zaskučaniu. "Čo to je? Čo to je za priestor? Kde to som?" pomyslel si. Predstava a zároveň realita, že je v akomsi maličkom uzavretom priestore bez možnosti úniku a poriadneho pohybu, ho desila. Kde sa to dostal? Ježišikriste! Zaprel sa a tlačil. Skôr mal však pocit, že pretlačí spodok a spadne kamsi nižšie, než by mal nadvihnúť vrch. V momente spanikáril a slzy bezmocnosti mu stiekli po spánkoch.
Kopal, no tupé údery, ktorých zvuk zanikol v hmote, značili, že priestor za tým nie je dutý. A že nad ním je toho asi trochu viac ako len ... povedzme nejaká doska. Netušil kde je. Nemôže ani poriadne hlavu podvihnúť, lebo takmer okamžite by si udrel čelo. Desať centimetrov je desať centimetrov. Aj keď to nevidel cítil, ako blízko je vrch. Cítil, ako sa jeho zúfalý dych odráža od čalúnenia a ovanuje mu tvár. Na moment ho napadlo, že možno ešte sníva. Určite je to sen a keď poriadne zavrie oči, a tri krát si povie, že sa má zobudiť, tak sa zobudí. Spotený, v pyžame, možno počúraný - ale vo svojej posteli. Skúsil to. Sny zvyknú byť živé. Presvedčivo živé. Tu však nebolo o čom diskutovať. Nebol to sen.
Keď to s hrozitánskym zdeseným plačom vzdal, čo sprevádzali aj srdcervúce vzlyky, skúsil rozmýšľať. Čo robil? Čo si posledné pamätal? Čo sa stalo?
Išiel zo školy. Partia.
Stánok. Kredit do mobilu. Ďalší stánok. Hotdog.
Nie, za tým bolo ešte mesto ... diskotéka. S Ginger tancovali. Nejaký ten alkáč.
Nie, aj za tým ešte niečo je. O polnoci si povedali, že skúsia chatu. Tú jeho. Nikto tam zaručene nebol. A to bol dôvod prečo chata. Majú tam kľud a nikto ich nebude otravovať. Ako stvorené pre bláznivé decká, s troškou alkoholu, marišky,
A za tým ... len matné spomienky ... chata ... Freddy a Tina, Martin a Erika, on a jeho dievča Ginger a jej trinásťročný brat Vašek s Viki.
Nejaké tie bláznovstvá, možno to trochu ďalej zašlo. Možno to hodne ďalej zašlo. Nevie. Viac nevie. Pamätá si na sex. S kým, ako a kde, to je v mŕtvej zóne. Ešte mu behajú po rozume nejaké zmätené obrazy - Ginger si rozopla blúzku a v šialenom smiechu ukázala ako jej nadskakujú kozy keď hopsá pri šialenom rytme techna. Freddy a Tina sa bozkávajú. Vašek sedí v kúte a objíma Viki. Nie je to však milostné objatie. Obaja majú slzy na lícach ... niečo sa stalo.
Erika kričí.
Stojí oproti nej a ... presne si pamätá ten obraz. Predkloní sa a vrieska. Pravú ruku má na ústach. V očiach má hrôzu. Je to ako momentka. Nič pred tým, nič potom, len tento obraz. A to je to posledné. Zatiaľ to posledné.
Všetci vrieskajú.
Všetko vrieska.
Aj on. V nemom výkriku hrôzy pred nepoznaným. Pred dierou v pamäti, ktorú vlastne ani nechce vyplniť. Všetko, čo chce je dostať sa von, dostať sa na slobodu, na voľný priestor, kde mu bude umožnené otočiť sa na bok, koľkokrát bude chcieť. Kde nad ním, vedľa neho ani pred a za ním nebude žiadna stena pokrytá čalúnením.
Čalúnenie a malý priestor mu vnukol hrozivú myšlienku, ktorá je snáď najväčším prekliatím klaustrofobikov - že je v rakve a že nad ním je tri a pol metrová vrstva hliny a kamenia.
Počul také príbehy. Stávali sa ešte nedávno - v devätnástom storočí. Telo nejavilo žiadne známky života, srdce bilo asi dva krát za minútu (čiže pre doktorov v podstate nebilo) a mozog sa prepol do akéhosi maximálne úsporného režimu. Čosi ako klinická smrť. Zdanlivo mŕtveho človeka potom pochovali.
A že z čoho vznikli potom tie príbehy o hlasoch zo záhrobia. Tí ľudia pravdepodobne kričali. Niektorých vyslobodili, ale niektorí po troch dňoch zomreli. Možno od strachu, možno od nedostatku vzduchu, možno od hladu, smädu. Vyberte si, čo sa vám viac páči. Potom sa nemožno ani čudovať, že ak náhodou hrob niekto niekedy otvoril, že našiel telo v neprirodzenej polohe v akej určite nebolo uložené, alebo našiel truhlu z vnútra poškodenú, povedzme od nechtov a tak.
Je to však v dnešnej dobe možné? Dnes, keď máme dvadsiate prvé storočie, techniku, ktorá stopercentne určí, či je človek mŕtvy alebo nie, dnes ... nie! Nie je presvedčený, že to je truhla. Ale zároveň netuší, čo by to mohlo byť.
Čo má robiť? Čo môže robiť? Čo bude robiť?
Začal kričať.
"POOOOOOOOOMOOOOOOOOOC!!!!! PRE ŽIVEEEEEEEEEEEHOOOOOOOOO BOOOOOHAAAAAA POOOOOOMôôôôôôôôôôôŽTEEEEEE MIIIIIIII!!!!
Nevie, koľko času tak strávil. Žiadna pomoc však neprišla. Veď ak aj je v truhle, na niektorom cintoríne pochovaný, aká je pravdepodobnosť, že ho niekto počuje? Ako môže vedieť, či nie je noc? Cez normálny deň chodí málo ľudí na cintorín. Aká je šanca, že zrovna okolo niekto prechádza? A ak aj, tak aká je šanca, že ho dotyčný počuje. A keď ho aj počuje, tak pravdepodobne len veľmi slabo. Možno nad tým kývne rukou a pomyslí si, že pozerá veľa hororov. Bude veľké šťastie, ak sa z tadeto dostane.
Vtedy ho napadlo. Mobil. Ani nevie prečo. Veď je to nezmysel, ak ho pochovali, tak mu ho určite zobrali.
Cíti však, že nie je v kostolových. Nohavice nahmatal ako nejakú tvrdú látku, riflovinu. Možno. To by sedelo, na žúre mal riflovinu. Ak má riflovinu na sebe, ktorú mal na žúre, prečo by nemohol mať mobil? (To ho viac ujistilo, že nie je v rakve, lebo by ho predsa nepochovali v rifliach). S nádejou siahol do vrecka. Nahmatal elegantne tvarovaný plast so striebornými postmodernými dekoráciami. Bol to mobil je si istý, ale nesvietil. Musela sa vybiť batéria. Ak sa vybila batéria tak bude sa musieť veľmi snažiť, aby s tým niečo dokázal.
Zapol ho.
Pipipipipipipipipipip - *Battery is empty*
Prvé svetlo, ktoré uvidel od prebudenia. Znútra to naozaj vyzeralo ako rakva. Avšak nemá čas skúmať, kde je. Mobil sa za chvíľu vypne. Do toho sa priplietol akýsi zabudnutý obraz. Svetlá, škrípanie bŕzd. Vyľakaný výkrik Ginger. Spozornel. Určite by to zaradil kamsi "za chatu".
"Poďme." Pošepkal, ale myšlienky mal teraz na tom obraze. Museli odísť z chaty. Pre niečo museli ísť preč uprostred noci a to veľmi rýchlo. Rýchlosť bolo ďalšie, ktoré sa mu s obrazom vybavilo. A svetlá. Viac nič.
*Your Pin code*
Naťukal 4863 a rýchlo potvrdil.
*Please wait*
Viac nič, nič, ničotné nič. Mozaika je neúplná, ba naopak. Je ešte viac otázok ako odpovedí, na ktoré však momentálne nemá čas.
Keď sa konečne zobrazilo meno operátora (raz bolo prerušené opätovným hlásením o prázdnej batérií), rýchlo stlačil menu, z tade sa dostal do menného zoznamu (druhý krát hlásenie o vybitej batérií). Pripadalo mu to ako večnosť. Navolil Ginger a začal vytáčať.
Pipipip - *Na voľbu tohto smeru nemáte oprávnenie!*
"Nie ... to nie, to nie je možné...
Pipipipipipipipipipipi - *Battery is empty. Switching off...*
A mobil zhasol.
Prečo?! Prečo nemôžem volať, pre ...
Stánok. Kredit. Ale nie... Len stánok, nie kredit.
Do riti nemám dosť peňazí. Musím skočiť domov... Neblbni človeče, zavolaj z môjho ... díky. Na hotdog však ešte mám...
Takže tak to bolo. Hmmm, skurvená smola! Teraz ho ešte raz zapnem a keď sa vypne, tak je koniec. Už len s nabíjačkou. Ktoré čísla sú bezplatne? 112? Malo by. Reálne to vidí ... zavolá políciu a tá mu už pomôže. Len musí byť šikovný a stihnúť to.
A tak stlačil červené tlačidlo, podržal ho a počkal, kým displej nezasvieti svojou typickou zelenou farbou.
Pipipipipipipipipipipipip - *Battery is empty*
"Drž hubu!" povedal prístroju.
Naťukal pin a kým sa dostal do mobilu, hlásenie prišlo ešte dvakrát. Dokopy päť krát a potom sa vypína, aspoň raz to tak spočítal. Vytáčal 112 a srdce mal až kdesi v krku. Tlak mu stúpal a modlil sa, aby mu to vyšlo.
Zvoní...
Ktosi dvihol ...
"Dobrý deň, prosím potrebujem pomôcť...
...ale aparát ohluchol. A s hluchotou nastala opäť tma na krájanie. Vyplo sa to. A to bez ďalších dvoch varovaní. Jednoducho to zhaslo.
"Do riti, do riti, DO RITI!!!"
Teraz už nečakal, ako to mal vo zvyku, kým sa batéria spamätá. Stlačil červené tlačidlo a držal ho, kým sa displej nerozsvietil. Ešte však nič nestihol vypísať a zhasol. Baterka je v keli. Definitívne. A to bola posledná kvapka k bezmocnosti. K hrozitánskej, šialenej, nespútanej bezmocnosti, ktorá vyústila do bolesti v hrudi a až detského plaču.
Začal, šalieť, volať o pomoc, slziť, búchať, škrabať nechtami do čalúnenia. Telom mu prehol akýsi kŕč. Búchal. Pritom všetkom dokázal v útržkovitých obrazoch myslieť na Ginger. Na svoju milú tmavovlásku Ginger, ktorá mala rada rockovú hudbu, tak ako on, ktorá mala rada horory, tak ako on, ktorá sa nedokázala niekedy prinútiť k učeniu, tak ako on. Ktorá mu bola v takýchto veciach podobná. Ktorá sa tiež dokázala milovať tak divoko ako on a ktorú nadovšetko miloval.
Len matné spomienky...
Nejaké tie bláznovstvá ...
Možno to hodne ďalej zašlo...
Sex. S kým, ako a kde?
... v šialenom smiechu ukázala ako jej nadskakujú kozy...
Milostné objatie? Obaja majú slzy na lícach ...
niečo sa stalo.
niečo sa stalo!
NIEČO SA STALO!!!
... ten obraz. Pravú ruku má na ústach. V očiach má hrôzu.
Všetci vrieskajú.
Všetko vrieska.
Pre niečo museli ísť preč uprostred noci a to veľmi rýchlo.

Vo svojom tmavom uzavretom svete len kričal a kričal.

KONIEC (10 - 13. NOVEMBRA 2004)

www.literatlik.sk - Internetový časopis nielen o literatúre a umení © 2004 www.literatlik.sk - tvoj ňufák na dobrú literatúru (www.literatlik.sk)