Próza # Estera Bilková Brestowská # Aj slnko kráča na západ (úryvok)

Moji mili doma i vo svete. Ked som zmyla posledne vone skorice, citronovej kory a inych vianocnych voni pre potesenie inych je cas mysliet na Vas vsetkych a zazelat Vam krasnu Vianocnu pohodu a stastlivy novy rok 2005. Vsetkym Vam zelam splnenie i tych najodvaznejsich priani a velku naruc lasky, lebo bez nej sa neda. Estika

Takýto pozdrav nám Estika poslala z Ameriky. O strastiach a radostiach(?) emigrácie jej rodiny do krajiny neobmedzených možností budete vedieť viac po prečítaní úryvku z jej novely.

Pustila som sa do prípravy obeda. Posledného. Starenečka moja mi vždy hovorili "s plným žaúdkem sa lepší myslí dzíťa moja, šecko sa ti lepší podarí, rybínko".
Nikto nemal chýrnu chuť do jedla, každý bol napätý do najvyššej miery.. Najstaršia dcérka prežívala nevinnú prvú lásku už tri týždne. Pukalo mi srdce. Jej prvý bozk vychladne, aby bol prvý i jediný na ako dlho? Vedela čo sa deje a taká bola statočná... Bude ma za to nenávidieť? Posledná spoločná káva. Otec dnes nešiel poobede spať ako bolo jeho zvykom. Nevedel by sa donútiť, alebo sa nechcel olúpiť ani o minútku byť ešte s nami? Kelovci mali o jednej volať!!! Už je pol tretej. čo sa pre boha deje? Zabudli od radosti, že sú už za čiarou? že by auto? Telefón zvoní...Utekám. To je manželova sestra.
"Čo robíte?" znie každodenná banálna otázka. Snažím sa nenútene odpovedať, ako by sa nechumelilo.
"Jedli sme, pijeme kávu." "Povedzte mame nech ma zavolá keď príde z roboty". "Dobre, tak ahoj moja zlatá maj sa dobre," pridám zo srdca, ale už počujem len ahoj. Položila. Zložila som i ja a zaliali ma slzy. V hale bola príjemná a chladná atmosféra, veľmi vhodná pre moje červené oči. Kufor stál vyzývavo v pozore a pripomínal mi čo sa tu deje. Nové a teplé deky, tašky nemo pripravené k odchodu. Všetko pripravené a telefonát nikde!
"Čo budeme robiť?" : prichádza môj Henri do haly šepkajúc.
"Vieš o nejakých iných možnostiach? Nemáme byt, nábytok, všetko sme predali, takže nám ostáva dokončiť čo sme začali." Obaja vieme, že odteraz sa môžeme spoliehať iba jeden na druhého. Kelovci to zbabrali, hneď na začiatku. Vôbec to tak nemalo byť. Celý rok plánovania! A teraz, iprovizovať hneď od prvého dňa. Od prvej minúty. Tak toto je horor.
Obaja sme vedeli, že musíme odísť kým príde jeho mama. Nechceli sme jej to urobiť ešte ťažším. Mala už tušenie, že sa niečo chystá, ale možno nechcela uveriť, že by sme boli schopní odísť z republiky. I apuka, starý otec manželov prišiel, akoby ho nutkalo niečo, že nás musí vidieť. Strašne rád nás videl. I my jeho. Každý ho mal rád, každý ho uznával. Výborný muzikant. Posledné objatia a bozky. Navždy. On to tu tuší. Je čas ísť.
Panické pakovanie do auta. Ešte deky. Nie, všetkých päť nemôžeme zobrať, vyzerá to podozrivo. Veď je leto 3.júla 1987. Dve necháme u anyuky. Posledné objatie s otcom, posledné ponaučenie, slzy. On plače. Taký tvrdý človek . Ja nemôžem plakať. Nesmiem vydesiť moje deti, musím byť silná. Snažím sa rýchlo pregľgať. Pomáha to. Norbi sa vonku lúči s Ejou pri aute. On je posledný s kým sa lúčime. Vie, že odchádzame na štyripäť dní do Maďarska. Ideme sa kúpať do Egru. Je trištvrte na šesť. Vyrážame podľa plánu, toho pôvodneho. Bez Kelovcov... Posledný okruh hlavnou ulicou a tam na konci kráča anyuka . Minieme ju, nezbadala nás a ja hľadím za ňou kým sa mi nestratí v dohľade. Napätie nepoľavuje. Niečo je za nami; definitívne rozhodnutia, boľavé lúčenie. Ako to dopadne na hranici? Táto otázka visí nad nami ako gilotína. Strašný pocit.
"Kto vie čo je s Kelovcami?", zase tá istá otázka trápi Henriho. Neodpovedám. Kto vie kto je v tomto momente silnejší. Pripravujem pasy a modlím sa. Pane Bože, prosím ťa nedovoľ aby colník otvoril pasy uprostred a videl naše potmehútsky získané víza do Rakúska a Nemecka. Prosím ťa nedopusť to. Medzi modlidbou som sa viackrát nahla dozadu a chytila Siske čielko. Nemá horúčku. Od večera berie penicilín a dúfala som, že chytro zaberie. Sladká nevedomosť. Veď to mohlo byť čokoľvek veľmi vážne. No veď nie sme v africkej púšti. Lekári sú všade a pomôžu bezplatne v každej socialistickej krajine.
Šomoška - hraničný prechod. Moja bledosť sa stráca, líca mi horia.
"Simonka nezabudni, že v mojom pase mám ešte tvoje staré meno": pripomínam. V mojom mala napísané Henrieta. Ale to bolo zbytočné. Ona vie presne čo treba. Len dúfam, že nezačne filozofovať a obšírne vysvetľovať. Nepotrebujeme to.
Stojíme na hraničnom prechode. Dve autá pred nami. Jedno na boku pri colnici pravdepodobne po dôkladnej prehliadke s patričnými následkami. Kontrabant. Olej, nedovolené potraviny, či nepovolené množstvo. Možno dvesto kusov žuvačiek pre vnúčatá. Colníci zrejme uspokojení s úlovkom len žiadajú doklady od nasledujúcich, dôkladne preveria totožnosť pasažierov pred nami, nakuknú do kufra a želajú šťastnú cestu. Daj Bože, aby to bolo aj s nami také jednoduché!
"Janos gyere ma gyorsan, ojyan éhes vagyok mind a farkas": kričí ten čo nám ide preveriť colné doklady. Podala som ich Henrimu, Henri jemu. Šaliem vo vnútri. Ak otvorí v prostriedku sme stratení. Bože, Bože, Bože... Pýta sa ma na meno, potom dcérky jedna, druhá, tretia...Zhlboka sa nadychujem, on otvára druhý pas, pýta sa Henriho pár otázok, akože kde ideme, na ako dlho, ale v skutočnosti myslí na večeru.
"Otvorte kufor": zavelí, zbežne pozrie dnu, vidí plavky a iné kúpacie potreby, letné oblečenie. Všetko je v poriadku.
"Šťastnú cestu"! A už ho niet. To želanie má obrovský význam. ďakujeme mlčky z hľbky srdca. Budeme to veľmi potrebovať. Za rampou ticho výskame, ale snažíme sa nevyskakovať. Okná na aute sú zatvorené.
Sme za čiarou. Prvý krok k slobode je zavŕšený. Koľko tých čiar ešte bude? A či budú také jednoduché nechcem ani pomyslieť. Tak a teraz hľadať Kelovcov. Všetci sme dúfali, že sa niekde napchávajú a chechcú sa nám, že sa nám ani zastrúhaný vlas do ...no tam, nezmestí od strachu. To bola tá prijateľnejšia alternatíva. Vchádzame do Salgotarjanu, tešíme sa a radíme kde budeme našich priateľov hľadať. Vozíme sa krížom - krážom cez známe miesta, parkoviská, reštaurácie, hľadajúc ich, či ich auto. Vraciame sa späť na parkovisko, kde sa máme stretnúť o desiatej večer. Nič. Ideme späť do mesta, čas beží, noc sa zmocňuje horúcich ulíc, ľudia sa prestávajú náhliť. Rozhodli sme sa zastať a vystrieť si nohy. Ideme hľadať pešo, možno budeme mať viac šťastia počuť vrieskajúceho Lacka a Lucku. Tentokrát by to znelo dokonca sladko.
Nič. Nič. Nič. Spôsobuje to v nás paniku. čo teraz? Čaká nás polícia na parkovisku, či v hoteli kde sme sa dohodli ubytovať? Lenže ak nepôjdeme od strachu tam, nemôžeme sa ďalej pohnúť. Tam sú dokumenty, peniaze, ale i usvedčujúce dôkazy proti nám, že sme pripravovali a uskutočnili nepovolené opustenie republiky. Je pol desiatej večer, ideme na dohodnuté stretnutie. O desať minút sme tam. Čakáme. Zastalo akési svetlé auto, čaká asi päť - desať minút. Muž sediaci v aute zaplní celú kabínu. Je to veľký chlap.
"Čo si myslíš Esti je to ten čo mal doniesť tie veci?"
"Neviem, ale v každom prípade niekoho vyzerá": ticho odpovedám. Reflektory sa zasvietia a auto odchádza. Uľavilo sa nám, veď ešte nie je desať. Parkovisko je pusté, naokolo drásavé ticho. Máme strach. Deti sa tiež boja prosíkajú aby sme išli preč. Počkáme do desiatej, utišujeme ich. Auto sa vracia. Zaparkuje. Muž vystúpil z auta a kráča ku nám. Pristúpil k nášmu autu a musí sa poriadne zohnúť, aby nazrel dnu.
"Čo tu hľadáte" : jeho hlas zaburácal.
"Čakáme na priateľov, máme sa tu stretnúť o desiatej" :odpovedá Henri kľudne ako len vie.
"Ako sa volá?" : zaznela ďalšia otázka. "Laci, Laci Kelemen... Muž bez slova odchádza. O chvíľu je späť ako by mu prišlo niečo na um.
"Ako toho vášho kamaráta prezývajú?"
"Ja ho volám Laci, ale viem, že mal prezývku keď sme boli chlapci, lenže teraz si neviem za nič spomenúť", vysypal Henri presvedčivo. Muž povedal akúsii smiešnu prezývku a Henri radostne pritakal: "To je ono, to je Laci". " Nasledujte ma autom": znel príkaz.
"No a teraz choď, nasleduj ho, čo ak ťa zavedie na políciu": vyhŕklo zo mňa.
"Nemám na výber" :hovorí Henri." Ak je ten pravý, tak má všetko čo bolo našim doterajším životom". Ideme, míňame zopár domov cesta sa dvíha do kopca, začínajú sa husté lesy obkolesujúce Salgotarjan a zároveň tvoria Slovensko - Maďarskú hranicu. Čo to má znamenať? Kde do pekla nás to vedie?
"Čo ak nás chce pozabíjať? Laci tam má všetky peniaze za dom, my tiež niečo a on nepotrebuje svedkov": vyratúvam. Deti začínajú fňukať, strach narastá do strašných rozmerov. Takto teda skončíme, pomyslím si bezmocne. Odrazu sa vo mne zobudil hrdina.
"Neboj sa Henri ja sa budem biť ako levica, nenechám ťa samého v tom". Vyškrabem mu oči, veď ma poznáš, nikdy som sa nenechala." Moja naivita bola úžasná. Bola som rozhodnutá nenechať nikomu ublížiť. Veď sme dvaja, deti nepočítam a on sám. Mimi sama spustí taký krik, že ju budú počuť až vo Fiľakove. Bola s tým povestná. Cesta sa kľukatí, život je ďaleko za nami. Zrazu muž pred nami prudko strhne na lesnú cestu. Vlasy sa mi stavajú do pozoru. Toto už nie je po kostolnom poriadku, ten naozaj nemá čisté úmysly. Ani som nedomyslela a muž pred nami zastal, my tiež. Vystúpil.
"Idem s tebou", vyrazilo zo mňa. "Nie zostať s deťmi, boja sa", a už ide v ústrety neznámu a neznámemu. Otvorila som si dvere a vyložila jednu nohu, aby som nestrácala čas a bola pripravená k útoku. Muž podíde k autu a otočí sa ku svojmu kufru otvára ho, ja vypliešťam oči, aby mi nič neušlo, žiaden pohyb.
"Ktorá je vaša?", pýta sa Henriho, ktorý už stojí vedľa neho.
"Ta malá hnedá je naša, tie druhé dve sú Laciho", ujasňuje Henri situáciu. Zrazu cítim vôňu lesa, len aby som sa nedala opantať nevinnosťou tejto idylky. "Zober aj tie, neviem čo sa mohlo stať, hľadal som ho všade", muž navrhuje.
"A nebol chytený dnes ráno tu na hraniciach?" Henri vyzvedá.
"Nie, tu nebol chytený dnes nikto, ale čo ak sa rozhodol napokon pre iný prechod, nemal som možnosť dozvedieť sa to."
Muž vyberá Laciho tašky.
“Nie, ja nemôžem toto zobrať so sebou, veď tam má celý majetok, všetky dokumenty a možno ich bude potrebovať a napokon my nevieme či sa ešte dakedy v živote stretneme. Zober mu to naspäť ku jeho svokre," : s uľahčením rozhodol Henri.
"Ako myslíš:" odvetil muž a zatvoril kufor. Henri sa poďakoval a konečne sa pobral smerom ku nám.
"Veľa šťastia," : zvolal muž.
"Ďakujeme ešte raz, nikdy ti to nezabudneme!"
"To je v poriadku, veď sme ľudia." Henri nasadol do auta, vycúval na cestu a obom nám súčasne odľahlo. Bol to rachot kameňolomu. Ale obava, čo sa stalo s Kelovcami nas začala mátať. Otočila som sa dozadu a chytila Siske čielko. Bolo horúce, horúčka sa definitívne vracala späť, hoci ešte nebola vysoká.
Chryslerka sa pokojne šinula diaľnicou smerom ku mestu. Zastali sme pred hotelom Karanč. S neľahkým pocitom sme si vybrali izbu, ale najprv sme sa rozhodli navečerať. Ako vždy, Henri objednal obľúbené jedlá, ale asi to prehnal, naše žalúdky mali iné starosti. Všetci sme túžili po teplej sprche a s pomocou božou zavrieť oči k očisťujúcemu spánku. Konečne bol rad na mne. Vychádzajúc zo sprchy zbadala som Henriho ustarostenú tvár.
"Zase má štyridsať horúčku, musíme jej dať zábaly. Acylpirín som jej už dal." Rozbehla som sa do kúpeľne, zhodila zo seba osušku, nechala odtiecť studenú vodu a celú som ju namočila. Vyžmýkanú som ju prestrela na posteľ aby Henri preložil rozhorúčenú Simonku na ňu. Chúďatko, hlasno sa nadýchla a zadržala dych, otvorila očká plné nepríjemneho očakávania. Bolo mi jej strašne ľúto, sama nenávidím túto procedúru a väčšinou vrieskam ako pavian. Teraz iba výčitky svedomia škriekajú v mojom mozgu a srdce ma až fyzicky bolí. Bojujeme s horúčkou dobrú polhodinu, acylpirín sa pridáva na pomoc. Vyčerpanosť víťazí a onedlho malá spí spánkom nevinných detí. Až teraz som si uvedomila, že moje dve, najstaršia Ejka a najmladšia Mimi, vychované k samostatnosti sa uložili spať, kým sme my s Henrim zápasili s horúčkou. Rozhliadnuc sa po izbe ma napadlo ako idylicky to vyzerá na prvý dojem. A tak som sa rozhodla ísť sa upokojiť na balkón.
Neupokojila som sa...