Preklady # Patrik Roľko # William Boyd

William Boyd
britský prozaik (1952), narodil sa v Akkre a veľkú časť detstva... bla, bla, bla, prečítajte si "preklady" z minulého čísla.

Patrik Roľko
básnik, prekladateľ, znalec hudby, žien a dobrého vína... ostatné tiež v predchádzajúcom čísle...

Zatiaľ nie, Jayette

Stalo sa mi to raz v L.A. Namôjdušu. Stál som pri stánku s hambáčmi na ulici Echo Park a ládoval sa pikantným mexickým párkom, keď vtom, tesne pri chodníku a rovno predo mnou, zastavil tmavozelený lincoln. Ten chlapík vykukne z okna a pýta sa ma: „Hej, kadiaľ sa ide do San José?“ Nuž, musím priznať, že to so mnou poriadne zamávalo. Takmer som mu to aj povedal, ale vtom ma niečo napadlo. „Nič mi nehovorte,“ vravím mu. „Budem hádať. Vraciate sa, aby ste dospeli k duševnej rovnováhe.“ Hovorím vám to len preto, aby ste si vedeli predstaviť, čo je to za mesto. Je plné vtipkárov. A ten chlapík, aj keď som ho prekukol, mi nezabudol hrubo vynadať ešte skôr, než dupol na plyn. Tak takto to tu chodí. Hovorím vám to len preto, aby ste vedeli, že si nevymýšľam.
Takmer každý deň chodím skoro ráno na pláž v Santa Monike, pretože by som rád narazil na Christophera Isherwooda. Jeden môj známy mi dal tip, že tam chodieva venčiť svojho psa ešte predtým, než sa tam vyroja všetci tí plážoví nadšenci a surfári. Zatiaľ som naňho nenatrafil, ale tie rána na pláži som si zamiloval. More sa v tej dobe leskne ako veľká olejová škvrna, ako nejaký opustený bazén. Je však zaujímavé, že Pacifik skoro vždy pôsobí chladne. Raz takto ráno tam ktosi cvičil na hrazde, hore a dolu, hádzal so sebou ako gumený panák. Nádherný pohľad. Páni, a akú mal ten chlap figúru. Žasnem nad tým, čo všetko ľudské telo dokáže, keď s ním správne zaobchádzate. Ja si chcem udržať dobrú kondičku. Makám na sebe. Takže takmer každé ráno, keď sa tam tak poflakujem a čakám, či sa Christopher objaví, zabehám si. Bežím smerom na juh; od móla k Pacifickému parku. Zoznámil som sa za ten čas s niektorými vandrákmi, čo žijú na pláži, prevažne sú to feťáci a špinaví zanedbaní bradáči. Keď ma zbadajú, ako bežím okolo, hulákajú na mňa: „Nazdar, Charlie!“
Vo Venice je jedna kaviarnička, kam chodím na raňajky. Väčšinou tam ráno obsluhuje mladá vychrtlá blondínka, ten typ, čo vyzerá večne unavene a nezdravo. Dám krk za to, že na niečom šlape. Na tom konieckoncov nie je nič zvláštne, ale tomu dievčaťu určite nie je viac než osemnásť. Vie, ako sa volám, neviem odkiaľ k tomu prišla, nikdy som jej to nepovedal. Ale každé ráno, keď mi prinesie kávu a šišku, povie: „Ahoj, Charlie. Vyšlo to?“ Ja sa len usmejem a odpoviem: „Zatiaľ nie, Jayette.“ Jayette je meno, ktoré má vyšité cez ľavé ňadro. Som tak trochu nesvoj z toho, ako sa mi prihovára - neviem presne, na čo naráža. Ale vzhľadom k tomu, že pozná moje meno, myslím si, že má na mysli moju kariéru. Pretože kedysi som bol hviezdou, presnejšie povedané televíznou hviezdou. Od svojich deviatich rokov som zarábal dvanásťtisíc dolárov týždenne. Možno si pamätáte ten nekonečný seriál „Scrantonovci“. Hral som v ňom Chuka, toho malého bračeka. Celé dva roky som bol hviezdou a ako s hviezdou so mnou aj zaobchádzali: mal som vlastný obytný príves, súkromných učiteľov, vozil sa limuzínami. Kariéru mi prekazila moja predčasná puberta. Odrazu som bol ako nevítaný hosť na detskom večierku. Začal som mutovať, po celej brade mi naskákali uhry a nad hornou perou vyrašili chĺpky. Razom bolo všetko v ťahu. Do mesiaca bol scenár upravený tak, aby som zmizol zo scény. Myslím, že ma dorazili zápalom pľúc, alebo ma nechali zožrať žralokom. To si už fakt poriadne nepamätám, nerád na ten koniec spomínam.
Ale musím priznať, že bolo fajn zoznámiť sa so všetkými tými hviezdami. S tými skutočnými hviezdami, ako Jeanne Lamontová, Eddy Cornelle, Mary a Marvin Keenovci - určite si ich pamätáte. Zvláštne, že odkedy som vypadol z ateliérov, nestretávam žiadne hviezdy. Nie je to smiešne? Že sa také niečo deje mne, ktorý s nimi pracoval, ktorý žije priamo v Hollywoode? Akosi mám na ne smolu. Stále ich niekde prešvihnem. „Človeče, pred piatimi minútami odišiel,“ alebo „Ale nie, myslím, že tá točí niečo v Európe, nie je tu už niekoľko týždňov.“ Stále tá istá pesnička.
Myslím si, že na toto Jayette naráža, keď sa ma pýta, či mi to vyšlo. Vie, že sa tu stále potulujem a čakám na príležitosť. Mám totiž ešte stále svojho agenta. Myslím si, že keď sa človek raz ocitne pred televíznymi kamerami, zostane v ňom niečo, čo ho k nim bude ustavične priťahovať späť. Viem, že sa jedného dňa pred tie kamery opäť dostanem, jednoducho to cítim.
Po raňajkách bežím na druhý koniec pláže, kde som nechal zaparkované auto. Raz som o Jayette trochu premýšľal. Čo si asi tak myslí, keď teraz vidí toho, ktorého si pamätá z čias „Scrantonovcov“? Zdá sa mi, že každý človek má vo svojom živote prinajmenšom aspoň dve tváre. Jednu, keď je dieťa a druhú, keď je dospelý. To je na tom to najsmutnejšie. Nemám teraz na mysli to, že človek vníma veci inak, keď je dieťa - to je zase niečo úplne iné - ale smutné je, že si nedokáže zachovať tú osobnosť. Viem, že už nie som tým človekom, akým bol malý Chuck Scranton, a to ma deprimuje. Mohol by som dnes na pláži kľudne stretnúť malého Charlieho a povedať si: „Pozrimeže, aký bystrý chlapec.“ A pritom by som ho vôbec nespoznal, ak mi rozumiete. A to je to smutné.
Späť už nebežím s takou chuťou, pretože pláž sa už začína zapĺňať ľuďmi. Váľajú sa po piesku, surfujú, kšeftujú s drogami, pichajú si do tela to svinstvo pred vašími očami, chlapi opaľujú mladé pipky a ženské flirtujú v jednom kuse, každý podvádza každého ako sa len dá. Páni, čo všetko som tam ja už videl, to by vydalo na poriadnu buchlu! Niekedy zájdem radšej na pláž El Segundo alebo na Redondo, kde si aspoň pripadám normálne.
Zvyčajne parkujem na Santa Monica Palisades. Dám sa do pucu, prezlečiem sa a oholím. Mám malý holiaci strojček na baterky. Potom si dám pivo, prechádzam sa, kupím si noviny. Väčšinou potom zájdem na sever do Malibu. Poznám tam jedno miesto, odkiaľ je pekný výhľad na poriadny kus pláže. Dostať sa tam v lete je takmer nemožné; na tejto pláži nie sú vítaní cudzí ľudia. Takže vždy zastavím pri dialnici a vyleziem na malú dunu. Aby som lepšie videl, nosím so sebou tetino divadelné kukátko - s mojím zrakom to už nie je najlepšie. Raz som tam zahliadol Roda Steigera a myslím, že aj Jane Fondovú, ale nie som si istý, pri vzdialenosti väčšej ako štyristo metrov to kukátko totiž trochu rozmazáva. Tak či onak, mám to miesto rád, pretože je tam nádherný pokoj a človek si tam príjemne oddýchne.
Už som bol aj dole na pláži, ale len v zime. Vtedy sú všetky domy v Malibu pozatvárané, ale aj tak je tam cítiť tú atmosféru. Raz som natrafil na nejakých ľudí, ktorí si grilovali mäsko. Bol to pekný pohľad. Ohnisko mali rozložené na priestrannej verande, ktorá prečnievala vysoko nad piesočnatou plážou. Keď som prechádzal okolo, mávali na mňa a pokrikovali.
Čas obeda je hrozný. Je to pre mňa najhoršia časť dňa, pretože musím ísť domov. Bývam u svojej tety. Hovorím jej tak, aj keď nie sme vôbec žiadni príbuzní. Bola matkinou spoločníčkou - myslím, že som použil výstižné slovo - dovtedy, kým sa matka jedného popoludnia v moteli v Corona del Mar nenadžgala celou tubou seconalu. Mal som vtedy len pätnásť a Vanessa - moja „teta“ - sa stala akousi mojou právoplatnou opatrovníčkou a spravovala všetky tie prachy, ktoré som kedy zarobil na „Scrantonovcoch“. Kúpila byt v Beverly Glen, pretože jej dobre znelo to meno. Pekne tej realitke naletela. Bola to jedna z tých, čo nechávajú stavať činžiaky s miniatúrnymi bytmi na útesoch a svahoch kaňonov so slávnymi menami, aby ste mohli povedať, že bývate na Mulholland Drive alebo na Bel Air. Človeku zostáva rozum stáť. Radšej by som býval vo Watts alebo pri dialnici Imperial. Takto, keď sa chcem dostať k vlastnému vchodu, aby som si na nohy navliekol mačky a istil sa lanami. Ale tak mi treba. Zaplatil som si to.
Možno práve preto Vanessa nikdy nevychádza zo svojej postele. Dostať sa z domu von a zase sa doňho vrátiť vyžaduje jednoducho až príliš veľa námahy. A tak len leží celý deň v posteli a nadžgáva sa, čumí na bedňu a krmí svojích dvoch psov. Chodím tam len na obed; je to môj jediný „rodinný“ rituál. Mne stačí pohár mlieka a sendvič so šalátom, ale ona si telefonicky objednáva pizzu, pikantné tortilly s mäsovosyrovou náplňou a hamburgery - všetky tie sračky, ktorými si dokáže dokonale zakydať celú tvár i poprsie. Za tých desať rokov, čo nám matka dala zbohom, poriadne stučnela. Ale aj keď len sedí v posteli s tými chlpatými ďavkáčmi pod pazuchami, vždy je nastrojená, na očiach má falošné mihalnice, na hlave upravený príčesok a na perách výrazný červený rúž. Zvyčajne neprehovorím ani slovo. Zato ona toho natrkoce až príliš na ženskú, ktorá nechodí vôbec medzi ľudí. Nosí také tie nevkusné čipkované pláštiky z lesklého saténu s veľkými výstrihmi. Jej ťažké prsia sa pod tou trblietavou látkou prevaľujú ako dva melóny. Asi je to nefér, ale vždy, keď sa vraciam do tých skál, predstavujem si cestou v aute, že idem na obed s... s niekým, ako je Grace Kellyová - akú som ju poznal - alebo taká Alexis Smithová. Neviem. Rád by som si sadol za stôl s takýmito príjemnými ľuďmi a civilizovane sa s nimi porozprával. Ale obedovať s Vanessou? Ďakujem pekne. Naobedujte sa s ňou sami. Bože, tá je naozaj totálne nemehlo. Grace a Alexis by sa takto určite nikdy nesprávali - to len Vanessa si pri každom obede dokáže zagyzdriť hriankami záňadrie a pomazať horčicou celú bradu.

Po obede mám vždy náladu pod psa. Niet divu, poviete si. Zaleziem do svojej cimry a zavše kopnem do seba pohárik niečoho silného (nefajčím, takže cigou si neuľavím). Inokedy hrám na gitare alebo pracujem na svojom scenári. Volá sa „Stoj. Prejdi.“ Neviem čím to je, ale po obede dostávam kopec dobrých nápadov. Aj ten scenár ma napadol po obede. Len tak, zničohonič. Spomenul som si, ako som jedného dňa zostal trčať na rohu bulváru Arteria a Normandie avenue. Bola tam vskutku poriadne hustá premávka a semafór pre chodcov sa v jednom okamihu doslova zbláznil. Naskočilo „Prejdi“ a tak som vykročil na prechod. Neubehli ani dve sekundy a naskočilo „Stoj“, tak som sa rýchlo vrátil. Vzápätí na to znovu naskočilo „Prejdi“. Takto to pokračovalo desať minút: „Prejdi. Stoj. Prejdi. Stoj“. Myslel som, že od hnevu vyletím z kože. Ale najviac ma dorazilo to, že som tam celý ten čas stál a šaškoval na povely tej prekliatej mašiny - vôbec ma nenapadlo, aby som sa na jej zmätky vykašlal. A potom mi raz po obede došlo, aká skvelá to je vlastne metafora života; výstižná metafora pre tú plechovku červíkov. V záverečnej scéne filmu sa bude kamera pomaly vzdiaľovať od pokazeného semafóru, na ktorom neprestajne bliká „Prejdi. Stoj.“ Potom sa kamera zodvihne ešte vyššie, posledné zábery sa natočia z vrtulníku, a diváci uvidia, že vlastne kvôli tomuto jednému semafóru sa naruší život v celom meste. Ľudia nevedia, čo majú robiť; naprogramovanie zlyhalo. Tá záverečná scéna mi pripadá fakt skvelá. Akurát, že sa k nej akosi nemôžem dopracovať. Ale nevzdávam sa, príbeh určite príde.
V podvečer odchádzam do práce. Pracujem v hoteli Beverly Hills. Ten džob mi dohodil Vanessin švagor. Parkujem autá. Stále dúfam, že raz zaparkujem auto niekomu fakt dôležitému. Frank - to je ten Vanessin švagor - mi povie: „Toto fáro poriadne prelešti, Charlie, patrí tomu a tomu, je to producent toho a toho filmu“, alebo „Henten chlapík zacvakal nový film pána X.“, alebo „Daj si bacha, to je viceprezident tej a tej spoločnosti.“ To teda určite. Veď tí chlapíci, čo mi podávajú kľúče od auta, vyzerajú všetci ako bankoví uradníci. Ak títo uhladenci predstavujú súčasný film, tak ani nemám chuť sa k nemu vrátiť.
Popoludní je v hoteli kľud, a tak doháňam svoje znalosti z literatúry. Práve teraz čítam Camusa, ale myslím, že som sa naučil od neho už všetko, čo sa dá, a tak sa chystám na Junga. O Jungovi toho veľa neviem, ale počul som, že sa vyzná v astrológii, ktorá ma vždy zaujímala. To, že som skončil s filmovaním ešte ako malý chlapec, malo jednu výhodu - nevynechal som výuku. Počul som, že niektoré súčasné hviezdy sú vážne duté ako tága; premýšľajú totiž všetkým možným, len nie hlavou.
Po šichte sa vraciam späť na mólo v Santa Monike a cestou premýšľam, čo budem celý večer robiť. To mólo má pre mňa zvláštny význam: na tom mieste som naposledy videl svoju ženu a syna. Oženil som sa v sedemnástich a v dvadsiatich dvoch som bol už rozvedený, ale už nejaký ten rok dva predtým sme spolu nežili. Volala sa Harriet. Nejaký čas nám to spolu skvele klapalo, ale myslím, že nemala rada Vanessu. To je už teraz fuk. Nechala ma kvôli chlapíkovi, ktorý pracoval ako zástupca vedúceho oddelenia dobierok jednej veľkej zásielkovej firmy. Keď mi to povedala, nemohol som tomu uveriť. Keď sa odsťahovala, povedal som jej, že to s ním bude pekná nuda a či vôbec vie, do čoho ide. Veď čo je to už len za chlapa, ktorý má takúto robotu? Najhoršie na tom všetkom bolo, že si odviedla so sebou aj môjho syna Skiffa. Viem, je to blbé meno, ale v tom čase, kedy sa narodil, sa dávali deckám mená ako Sky, Saffron a Powie, a ja som bol vtedy úplný blázon do plachtenia. Dúfam, že mi to ten chlapec nemá za zlé.
Rozvod bol samá komplikácia a súd nakoniec zveril dieťa do opatery jej, hoci nikdy nepochopím prečo. Zabudla si u nás nejaké oblečenie a chcela ho späť, tak navrhla, že sa stretneme z akéhosi nepochopiteľného dôvodu práve na konci móla v Santa Monike. Nevadilo mi to, jej impulzívnosť bola jednou z prvých povahových čŕt, ktorá ma na nej zaujali. Odovzdal som jej tam to oblečenie. Bolo vidieť, že je trochu nervózna. Skiff pobehoval okolo nás; akoby ani nevedel, kto som. Fajčila jednu cigu za druhou; také tie dlhé tenké mentolky. Veľa som toho nenahovoril, opýtal som sa jej, ako sa má a kam chodí Skiff do školy. Ona odrazu zničohonič vybuchla: „Dobre si nás poobzeraj, Charlie, pretože nás vidíš naposledy. Už sa k nám nikdy viac ani nepribližuj!“ Presne tak to povedala. Potom odišli.
Takže skoro každý večer zájdem až na koniec toho móla, dívam sa na oceán, počítam lietadlá, ktoré sa chystajú pristáť na medzinárodnom letisku v L.A. a snažím sa prečistiť si myšlienky. Nedávno som sa presne takto poflakoval po pláži, keď tu zrazu podišiel ku mne akýsi muž s chudou prepadnutou tvárou a krátkymi šedivými vlasmi, a vraví mi: „Jordan, si to ty?“ A keď uvidel, že si ma s niekým splietol, milo sa usmial, ospravedlnil sa a odišiel. Až dnes ráno ma napadlo, že to možno bol sám Christopher Isherwood. Čím viac o tom premýšľam, tým viac som o tom presvedčený. Taká skvelá, priam dokonalá príležitosť a ja som si ju nechal újsť. Ako vravím: „Prejdi. Stoj.“ Tak je to.
Myslím, že som musel byť načisto duchom neprítomný. To mólo mi prinavracia všetky spomienky ako pretočené video a mám pocit, že moja hlava je plná vtákov, ktorí mlátia ostošesť krídlami v snahe dostať sa von. Ani s mojim súčasným životom to nevyzerá ružovo. V piatok mi Frank povedal, aby som sa ďalší týždeň už ani neunúval chodiť do hotela, so scenárom som uviazol na mŕtvom bode a Vanessa sa mi posledné tri noci snažila vliezť do postele.
No, asi dnes večer zájdem do toho malého baru na Sunsete. Nie je to nič extra, na môj vkus trochu tmavé miesto. Ale majú tam dobré biele víno, ktoré podávajú s plátkami broskyne, vykrúcajú sa tam tanečnice hore bez a počul som, že sa tam občas zastaví na pohárik Bobby de Niro.

Translation © Patrik Roľko, 2004